ŽILINA. Kým kedysi učila triedu plnú potenciálnych právnikov, dnes sa absolventi strednej školy uberajú skôr technickým smerom. Miesto mimoškolských aktivít sa čoraz častejšie po skončení vyučovania ponáhľajú do práce. Aj také sú novodobé preferencie žiakov v stále meniacom sa školskom prostredí, ktoré napokon formuje aj postoje pedagógov.
„Učiteľ má tiež väčšiu slobodu vo vedení hodín, no je zas podrobený väčšej kontrole zo strany inšpekcií, rodičov a dokonca aj samotných žiakov. Ktokoľvek má právo povedať svoj názor, ja sa však snažím požadovať vždy i relevantnú argumentáciu. Pôvodne žiaci pedagóga len ticho počúvali, dnes sa stavajú do pozície rovnocenných partnerov,“ zhodnocuje učiteľka žilinského gymnázia Alica Virdzeková. Ako aktívna milovníčka slovenského jazyka a dejepisu sleduje vývoj školského prostredia a napredovanie žiakov už vyše 40 rokov.
Vďaka svojej činnosti sa stala Slovenkou roka, titul získala v sekcii Podpora mladých talentov.
Aj v rámci ankety Slovenka roka vás popisovali ako zanietenú pedagogičku, žiakom sa aktívne venujete vyše 40 rokov. Čo vás stále motivuje?
Mnohí hovoria, že som workoholička a bez práce neviem existovať. Majú pravdu. Bola som tak vychovaná, rodičia ma naučili pracovitosti, zodpovednosti, čestnosti či cieľavedomosti. A takéto návyky vám zostanú na celý život.
Mám rada výzvy a nové podnety, ktoré potom môžem spolu so študentmi realizovať. Motivuje ma ich záujem. Žiaľ, hoci majú dnešné deti obrovské možnosti, neraz ich nevedia alebo nechcú využiť. Každé nadšenie ma ale podnecuje a motivuje k zmysluplnej práci aj po desiatkach rokov mojej praxe.
Išli ste do učiteľstva už zozačiatku so snahou kreovať mladých? Robiť pre nich niečo nad rámec svojich povinností?
Áno, od detstva som chcela byť učiteľkou a už ako čerstvá absolventka som okrem učenia začala realizovať i mimoškolské aktivity. Relácie, literárne pásma, programy, súťaže. Vždy študentom ponúkam príležitosť sa zúčastniť, pričom som im aj pri výbere tém pravidelne nápomocná. Nikdy sa nepýtam, či to vedia. Podstatné je to, či chcú robiť. Bez snahy je totiž aj talent zbytočný.
Hoci je aktuálna generácia pohodlná a mnohí rodičia by za nich najradšej aj dýchali, zakaždým sa nájdu deti cieľavedomé a pracovité. Uvedomujú si význam mimoškolských činností. Na pridanie bodov za aktivity často postačí aj úspech na krajskom kole súťaže. Viaceré vysoké školy totiž berú uchádzačov bez prijímacích skúšok.

Napríklad v súčasnosti na Právnickej fakulte Masarykovej univerzity, dokonca aj na Lekárskej fakulte v Brne im zabezpečí prijatie umiestnenie na prvom až treťom mieste v slovenskom kole Stredoškolskej odbornej činnosti.
Na základe výsledkov teda vaše nadšeniez práce asi neopadlo.
Aj teraz sa ma kolegovia pýtajú, kde beriem toľko energie. Aktívna som bola už ako študentka a práca ma jednoducho baví. V poslednom období som presedlala výlučne na dejepis, mám za sebou obrovské množstvo akcií, ani by som ich nevedela vymenovať. Len za posledných sedem rokov v SOČ mám každý rok víťazov celoslovenského kola.
Ďalej sa dočítate aj:
- Ako sa časom menili žiaci a ich prístup,
- v čom sa zmenila ako pedagogička,
- ktoré aspekty priniesli do školstva viac pozitívneho,
- ako sa formujú preferencie mladých pri výbere ďalšieho štúdia,
- prečo stroskotáva napredovanie školstva.
Keď deti chcú, venujem im čas a skúsenosti. Občas sa hnevám na nedodržiavanie termínov, no ich úspechy mi dodávajú novú energiu. Keď nájdem aspoň jedného žiaka so záujmom niečo robiť, už ten stojí za všetko úsilie.
Môže učiteľ podľa vašich doterajších skúseností takpovediac zmeniť svet? Reálne ovplyvniť napredovanie žiaka v živote?
Jeden človek ho ťažko zmení, ani učiteľ nevie robiť zázraky na počkanie, ale práve prácou a zanietenosťou, charakterovými vlastnosťami či zodpovednosťou môže ovplyvniť žiakov v ich ďalšom živote. A myslím, že som dokázala ovplyvniť viacerých z nich. Len nedávno bývalý žiak napísal, ako u neho zarezonovala moja oddanosť vzdelaniu a vďaka nej sa stal učiteľom dejepisu.
Celkovo, ako sa za tie desiatky rokov zmenili žiaci a žiačky?
Vždy budú žiaci, ktorí skúšajú, čo si môžu dovoliť. Mení sa doba, podmienky a najmä dostupné možnosti. Terajší študenti majú obrovské príležitosti, o akých moja generácia mohla len snívať. Nie všetci si ich ale cenia natoľko, aby ich vedeli aj správne využiť. Môžu slobodne cestovať a spoznávať krajiny, učiť sa jazyky, študovať v zahraničí. Majú prístup k neobmedzeným a rýchlym informáciám. To všetko sú bonusy.
Sebavedomie dnešnej mládeže je obrovské, často nezodpovedá ich reálnym poznatkom. Ako si neraz poviem, kiež by som také sebavedomie mala aj ja. Podobná vlastnosť predošlej generácii chýbala.
Možno sa pozerám na svojich študentov kriticky. Často pri nich hovorím o egocentrickom správaní. Vidia najmä seba, myslia len na svoje ja a vlastné záujmy. Akoby sa vytrácala spolupatričnosť a empatia vo vzťahu k iným.
Občas mám dojem, že práve moderné technológie, bez ktorých si nevieme predstaviť svoj život, spôsobili zhoršenie komunikácie medzi ľuďmi, stieranie hraníc, ktoré by sme nemali prekročiť. Viacerí žiaci majú problém komunikovať, vyjadriť svoje myšlienky, názor.
Na druhej strane mnoho študentov nemá problém vyjadriť svoj názor. Snažíme sa ich viesť ku kritickému mysleniu, chápaniu súvislostí a k slušnosti. Nie všetci fungujú rovnako, u mnohých virtuálny svet nahrádza reálny a zabúdajú viesť bežný život s pravidlami slušnosti.
Ako sa pritom mení postavenie učiteľa? Nebol kedysi viac rešpektovanou autoritou a dnes skôr terčom kritiky aj zo strany rodičov?
Mrzí ma podceňovanie práce učiteľa v súčasnej spoločnosti. Človek sa od iných živočíšnych druhov líši práve tým, že myslí, dokáže sa učiť a poznávať svet. A tu mu pomáha škola a učitelia.
Žijeme v demokratickej spoločnosti, kde každý pozná svoje práva, ale niektorí nepoznajú svoje povinnosti. Pred rokom 1989, keď chceli rodičia vedieť, prečo má ich dieťa slabšie výsledky, konzultovali nedostatky s učiteľom. Dnes idú rovno za vedením školy a neomylne si myslia, že všetkému rozumejú.

Ani ja sama si nedovolím kritizovať kolegu učiaceho iný predmet, pretože ja som odborník v odlišných veciach, a tak nemôžem hodnotiť druhého.
Otcovia a matky si často cez svoje deti dokazujú vlastné nesplnené ambície. Nejednému žiakovi je v podstate jedno, aké hodnotenie dostane. Záleží mu predovšetkým na reakcii rodiča na horšiu známku, pretože následne mu zakážu používať mobil či počítač. Rolu hrá, samozrejme, aj výchova a jednotlivé situácie vedia byť skutočne veľmi individuálne.
Menil sa vplyvom okolností aj váš prístup pedagóga?
Jednak by som povedala, že sa znížili moje nároky, zo začiatku som bola oveľa prísnejšia.