ŽILINA. Je len málo športovcov svetového mena, ktorí si dokážu z vlastných úspechov vyskladať výstavnú sieň. PETER SAGAN si svoje trofeje systematicky odkladal už od detských čias. Teraz všetky triumfy zhmotnené v exponátoch ukázal verejnosti v sieni slávy, ktorá zachytáva úplne celý príbeh fenomenálneho cyklistu na konci jeho profesionálnej kariéry.
V štyroch miestnostiach žilinského SP resortu je zmienka o každom úspechu počas dvadsiatich piatich rokov Petra Sagana v sedle bicykla. Desiatky trofejí zo žiackych a juniorských čias, prvé dresy, veľkoformátové fotografie, ktoré zachytávajú mimoriadne úspešnú kariéru v profesionálnom pelotóne, zbierka zelených dresov z Tour de France, ktorú dopĺňa cyklámenový dres zo Giro d'Italia, trofeje za Športovca roka, cenné zlaté medaily z troch majstrovstiev sveta a množstvo ďalších ocenení.
A je tu ešte niečo, na čo je žilinský rodák mimoriadne hrdý. Zbierka dvadsiatich siedmich bicyklov, ktoré Petra doviedli k najcennejším métam. Všetky tri bicykle z majstrovstiev sveta, ešte zablatený bicykel z jarného monumentu Paríž-Ruobaix, aj ukradnutý bicykel z Tour de France.
Peter poukazuje na to, že v sieni sú len špeciálne kusy, ktoré si sám najviac cení. „Mal som od tímu sedem - osem bicyklov v sezóne a vždy, keď som vyhral niečo významné, tak som povedal, že tento bicykel ide so mnou domov. Sú to jedinečne kusy, jediné na svete, je za nimi história, lebo vyhrali veľké preteky.“
Najznámejší slovenský športovec neskrýva, že je hrdý na to, čo dokázal. Chce, aby sa jeho úspechom inšpirovali ďalší. Svojou sieňou slávy nás previedol osobne. Stále vyrovnaný športovec má už profesionálnej cyklistiky dosť, ale uvedomuje si svoju zodpovednosť za propagáciu tohto športu.
Ako vznikol nápad zriadiť výstavnú sieň?
Od detstva, keď som začal pretekať, som si odkladal trofeje a ocenenia. Všetko som mal odložené v garáži. Chcel som mať pamiatku. Mal som ideu mať bar, alebo reštauráciu a tam to vystaviť. Ale začalo toho byť tak veľa, že si vravím, že to potrebuje svoju sieň slávy, aby boli ocenenia vo vitríne a ľudia si to mohli pozrieť. Nakoniec moja rodina kúpila toto sídlo a vytvorili sme tu moje výstavné siene. Brat Milan spolu s manželkou spravuje tento hotel s wellness aj fitness centrom a výstavné siene. Ku každej trofeji a bicyklu je popis, odkiaľ je, prečo má pre mňa hodnotu a v čom je významný.
Sme v miestnosti, kde sa nachádzajú trofeje z juniorských čias. Je ich tu toľko, že neverím, že si ku každému poháru vybavíš nejaký príbeh.
To nie, z juniorského obdobia absolútne nie. Tu je niečo z Poľska, vyhral som tam nejaké etapy. Pamätám sa, že som bol na týchto pretekoch, ale keď si neprečítam, čo je na pohári, tak neviem. V tejto miestnosti je zachytené obdobie horskej cyklistiky. Určite tu bude aj niečo z dráhy, cyklokros a cestné preteky. Štartoval som na olympiáde v Riu. Je tu horák, na ktorom som jazdil. Je špecifický tým, že keď sa zahreje, mení farbu na žltú. Je tu bicykel z juniorských majstrovstiev sveta vo Val di Sole, kde som sa stal juniorským majstrom sveta v horskej cyklistike. K tomuto bicyklu sa mi podarilo prísť až po šiestich rokoch. Vtedy som ho odovzdal sponzorovi. Keď som sa vrátil k Specialized, podarilo sa im ho nájsť a vrátili mi ho.
Objav z Kuneradského zámku prepisuje históriu. Našli historický nábytok i vzácnu keramiku Čítajte Čo sa ti po úspechoch na pretekoch v juniorskom veku preháňalo hlavou? Mal si víziu, že skončíš v profesionálnej cyklistike?
Chcel som jazdiť horáky. No život sa mi začal rysoval inak. Prišla ponuka z worldtourového tímu a a to sa neodmieta. Povedal som si, že musím skončiť s horákmi a uvidím, ako mi to pôjde na ceste. Napokon som zakotvil na ceste. Vtedy bola taká doba, že sa to nedalo kombinovať, buď som mohol jazdiť horáky, alebo cestu. Neľutujem to, lebo na ceste som dosiahol väčšie úspechy, akoby som zrejme dosiahol na horskom bicykli. Nikdy som nerozmýšľal, čo bude lepšie, ale bral som od života to, čo mi ponúkol, plával som s prúdom.
Vidím tu na stene zavesený dres školský majster Slovenska z roku 2006. Čo je v tejto sieni najstarší exponát?
Asi žilinský dres. Tu na fotke som v najstaršom drese, keď som bol ešte dieťa a potom nám vyrobili nové žlté, ktorý tu máme vystavený. Trénoval ma Peter Zánický, ktorý sa viac venoval horskej cyklistike a Milan Novosad, ten viac cestnej. Zánický nám dal pridanú hodnotu, bol nielen tréner, ale aj mentor, dostali sme od neho výchovu na sústredeniach. S ním bola zábava, sranda, ale dal nám aj disciplínu a bol tvrdý. Keď sme chodili na sústredenia na chatu do Tatier, tak si odtrpel s nami dosť. Zobrať dvanásť detí na seba a starať sa o nich týždeň, nie je jednoduché.
V rozhovore sa ešte dozviete:
- Prečo si Peter Sagan systematicky odkladal bicykle, ktoré mu priniesli úspechy,
- ako získal svoj vlastný ukradnutý bicykel,
- prečo má dosť profesionálnej cyklistiky,
- prečo neodmietal kontakt s fanúšikmi,
- koho by mala sieň slávy inšpirovať a zaujať?
Prechádzame do ďalšej miestnosti cez bránu, ktorá je bránou do profesionálnej cyklistiky. Ako si sa cítil, keď si prešiel k profesionálom?
Zo začiatku som sa oťukával, jasné, že to nebolo jednoduché. Na prvých veľkých pretekoch som bol v Austrálii, mal som tam aj škaredý pád. Jazdil som zabandážovaný a pozošívaný. Doktor mi vravel, že ak nechcem, ani nech nepretekám. V jednej etape som bol v úniku s takými menami ako je Alejandro Valverde, Sánchez, Cadel Evans. Vtedy som pochopil, že aj na ceste budem môcť vyhrávať. Potom som mal ešte zo dva preteky v Európe a išiel som na etapové preteky Paris – Nice. V časovke som skončil asi piaty a vyhral som dve etapy. Vtedy všetci urobili „waw“, že čo to prišiel za mladý cyklista. Vyhral som ešte dve etapy na Tour of California a jednu etapu na Tour de Romandie. Na prvý rok to bol dosť veľký úspech.
V tom čase si mal dvadsať rokov. Prekvapilo ťa, ako ti to ide na ceste?
