KUNERAD. Až doteraz nepoznali majitelia Kuneradského zámku ani pamiatkari žiadny pôvodný predmet či kus nábytku z pôvodného inventára kedysi honosného poľovníckeho sídla aristokracie.
Tri požiare takmer úplne zničili pýchu Rajeckej doliny. Už prvý požiar v roku 1944 zdecimoval interiér zámku tak, že desaťročia sa predpokladalo, že z vybavenia nezostalo nič.
Osemdesiat rokov po vyhorení odkryl jeden kuneradský dom tajomstvá, ktoré desaťročia skrýval. Nádherne zachované sklo, keramika, ale aj viaceré kusy nábytku, ktoré kedysi zrejme používala grófska rodina Valentína Balestréma.
Historické kresla, stoličky, stôl či skriňa roky ležali na povale. Dnes už sú v rukách Škottovcov, nových majiteľov zámku v Kunerade, ktorí sa pustili do záchrany objektu a takýto nález má pre nich nevyčísliteľnú hodnotu.
Kríž z oltára
Na začiatku bola historická fotografia pôvodného oltára, ktorú zverejnili majitelia. Zámok mal vo svojom vnútri kaplnku zasvätenú svätej Terézii z Lisieux, ktorú v povojnovom období prestavali na niekoľko izieb.
Kuneradčanka Daniela Labantová si všimla, že súčasťou oltára bol asi 70 centimetrový kríž, ktorý ona opatrovala doma ako spomienku na svojich starých rodičov.
Jej starý otec slúžil u grófa Balestréma ako horár a stará mama bola na zámku kuchárkou. So šľachticmi tak mali blízky vzťah.
„Spoznala som na fotke kríž. Keď som ho otočila, na druhej strane starý otec napísal, že je to zobrané zo zámku počas SNP. Bolo to asi tesne pred vypálením a tak chcel kríž zachrániť,“ rozhovorila sa 54-ročná žena o tajomstve, o ktorom jej dedko počas minulého režimu nehovoril. „Môj starý otec nám ani nepovedal, že kríž je zo zámku. Možno mal obavy z komunistov.“
Veno od grófky
S majiteľkou zámku si dohodli stretnutie. Pani Dana sa rozhodla, že jej kríž odovzdá. Jane Škottovej vtedy spomenula, že to nie je jediná cennosť, ktorú z inventára zámku opatruje ako pamiatku na svojich starých rodičov.
Starý otec Dany Labantovej (vpravo) a s grófom Balestrémom (v strede). (zdroj: Archív DL)„Starí rodičia pracovali na zámku. Mama bola jediná ich dcéra a spomínala, že chodila so starou mamou do práce, často tam bývala. Balerstrémovci mali veľa detí a podľa jej rozprávania sa spolu hrávali a možno aj preto im grófka darovala nábytok. Babka zomrela, keď som mala osem rokov. Hovorila, že to dostala do vena od grófky. Na to sme aj tak hľadeli, že je to od grófky a nepoužívali sme to, len pozerali na to vo vitrínke,“ hovorí o skle a keramike, ktoré nezištne darovala novým majiteľom zámku.
„Boli tam sklenené fľaše na likéry so zátkou. Súčasťou bola súprava so šiestimi pohármi, päť vínových čiaš, čajová súprava s čajníkom, bolo tam päť šálok a ešte som našla štyri malé krčiašteky, podnosy a polievkovú misu,“ vymenováva žena, ktorá sa živí výrobou mydlových dekorácií a sviečok.
Renováciu si bude vyžadovať nábytok, ktorý kedysi v rodine Dany Labantovej používali, no teraz roky čakal na povale na správny čas, keď uzrie svetlo sveta.
„Požívali sme skriňu. Keď som bola malá, mali sme ju v detskej izbe. Bola to trojdverová skriňa so šuflíkmi. Otec ju neskôr rozložil a umiestnil na povale. Ďalej štyri kreslá, boli dosť zničené, skôr sme sa na tom hrávali, ako používali. Potrebovali by veľké priestory. Mali sme tiež stôl s vyrezávanými nohami s dosť zničenou doskou. A ešte štyri stoličky so značkou viedenského výrobcu,“ pokračuje Dana Labantová.
Bude to žiť ďalej
Poľovnícke sídlo z roku 1916 usadené v nádhernej doline sa dnes postupne vymaňuje z ruín. Do obnovy zámočku sa pustila rodina s koreňmi v Žiline, ktorá žije vo Švajčiarsku.
Janu Škottovú prekvapilo, že hoci je zámok pomerne mladý, z inventáru sa nezachovali nič. O to viac si váži gesto ženy z Kuneradu.
„Je veľmi príjemné vidieť, že sú ľudia, ktorým takto nezištne záleží na histórii. Po reštaurovaní a po ukončení rekonštrukcie zámku bude nábytok v jeho interiéri vystavený. Podľa neho a podľa niekoľkých zachovaných fotiek pôvodného interiéru sa nám snáď podarí aspoň čiastočne navodiť atmosféru zámku za grófa Balestréma,“ načrtla svoje zámery so získaným nábytkom.
Ak by sa potvrdilo, že nábytok či umelecké predmety majú súvislosť s rodom Balestrémovcov, bola by to zásadná novinka v odhaľovaní historických súvislostí.
Myslí si to pamiatkar Vladimír Majtan, ktorý metodicky dozerá na obnovu zámku. Bol by rád, keby prístup Dany Labantovej motivoval aj iných, ktorí majú doma časti zariadenia pochádzajúce z historických pamiatok.
„Nič autentické, čoho by sa ruky Balestrémovcov dotkli, nemáme,“ potvrdil, že z vyhoreného zámku sa doposiaľ nič nezachovalo. Nevylučuje, že nález z Kuneradu môže pochádzať od grófskej rodiny. „Keď bolo Balestrémovci na panstve, všetci boli spokojní a ľudia na nich spomínali v dobrom. Zamestnávali veľa ľudí, ktorí sa starali o panstvo.“
„Darovala som to v mene mojej mamy, určite by to urobila aj ona. Bude to žiť ďalej a dostane šancu, aby to videli aj ostatní,“ obhajuje Dana Labantová svoje rozhodnutie odovzdať Škottovcom rodinný poklad. „Ľudia ich tu obdivujú, že sa do takého projektu pustili. Viete ako to vyzeralo, keď to kúpili? Bola to vypálená ruina. Robia fantastickú robotu.“
Na rade sú okná a fasáda
Po dvoch rokoch intenzívnych prác je historický objekt pod strechou. Obnova komplikovanej strechy stála viac ako milión eur a množstvo energie.
Škottovci si hovorili, že po tejto zásadnej fáze si dožičia pauzu na načerpanie nových síl. No idú ďalej a v tomto roku majú pred sebou ďalšie nové méty.
Začnú sa práce na reštaurovaní fasády. Spolu s fasádou budú osadzovať okná. Dokopy ich je 148 vyrobených presne na mieru. Na pláne je projekt ekologickej čistiarne odpadových vôd a revízia niektorých častí vlastného vodovodu.
„No a určite budeme pokračovať prácami v parku, či už na oprave jednej z hospodárskych budov, alebo samotnej zeleni. Čo sa týka financovania, uchádzame sa opäť o menšie dotácie, ale ináč budeme pokračovať vo financovaní prác z našich úspor. Tento rok by to nemalo byť až tak finančne náročné, ako posledné dva roky, keď sa robila strecha spolu s ďalšími finančne náročnými prácami,“ myslí si nová zámocká pani.
Záujem verejnosti naďalej prekvapuje
Odhaduje, že pred sebou majú ešte minimálne tri až päť rokov prác na obnove objektu, kým v ňom ubytujú prvých hostí.
Do pamiatky vrážajú najmä svoje peniaze a obrovské úsilie. Pomohla aj 600-tisícová dotácia z ministerstva kultúry. Našťastie práce idú pomerne hladko. Nesťažujú sa na prístup úradov a zatiaľ majú šťastie na stavebné firmy.
„Predtým, ako sme sa pustili do záchrany zámku, rozoberali sme rôzne situácie a najhoršie scenáre, ktoré sa môžu stať a aj to, ako by sme na ne reagovali. Takmer žiaden z nich sa zatiaľ nevyplnil, preto by som povedala, že z tohto pohľadu je záchrana zámku zatiaľ príjemná a úspešná. Sú ale momenty, keď si uvedomujeme, že naše vnímanie na začiatku bolo naivné. Najviac to bolo v predstave o tom, koľko času nám takýto projekt zaberie. A aj to, ako veľmi nám nielen zámok ale aj celé prostredie a ľudia, ktorých stretávame, prirastú k srdcu.“
Poľovnícky zámok mal mimoriadne pohnutý osud. Svoju pôvodnú funkciu ako letovisko cisárov nikdy neplnil. Využívali ho partizáni, liečili sa v ňom niekdajší bojovníci proti fašizmu. Jeho nešťastný príbeh však zomkol ľudí a len máloktorý objekt si vyslúžil taký záujem verejnosti a takú podporu. Škottovci to cítia aj po piatich rokoch a pre nich je to silný záväzok.
„Záujem verejnosti a médií je veľký a neprestáva nás prekvapovať, koľko ľudí osud zámku zaujíma. Cítime preto veľkú zodpovednosť toto dielo dokončiť najlepšie ako vieme. My sme nakoniec len malou časťou jeho dlhej histórie,“ vyznala sa Jana Škottová.
