ŽILINA. Afterparty, otvorené pódium i bohatší detský program. Aj o týchto novinkách zaznievali slová pri štvrtkovom otváraní 28. ročníka tradičných Staromestských slávností na Hlinkovom námestí.
Tentoraz bolo kultúrne podujatie prepletené so športom, hneď po fanfárach z Burianovej veže sa na pódiu okrem primátora a predstaviteľov partnerských miest ukázali úspešné žilinské športové kluby. Vlci Žilina vrátane juniorov, Grasshoppers Žilina a finalisti 1. slovenskej basketbalovej ligy.
Pre dohliadnutie fair play priebehu slávností si kľúč od mesta na tri dni podujatia prevzala symbolicky postava rozhodcu.
Časť športových nadšencov po slávnostnom otvorení odchádzala do parku SNP na autogramiádu a množstvo ľudí podľa slov niektorých stánkarov zrejme pripútal aj hokej pred televíziou v pohodlí domova. Fanúšikovia im ako kupujúci chýbali.
A my sme sa pri debate v stánkoch rozhodli na tradičné podujatie pozrieť bližšie práve očami predajcov. Viacerí sú stálicami, ktoré slávnosti poznajú z každej strany.
Sme pre nich úplne podradní, hovorí Martina o Švajčiaroch. Vďaka nim sa zaľúbila do Slovenska Čítajte Atmosféru nasávajú spoza pultov
Kedysi si užívali atmosféru trhov ako návštevníci, dnes na ne nazerajú inak. Spoza dreveného pultu s tovarom, za ktorým trávia aj dvanásťhodinovú šichtu.
„Staromestské slávnosti sú mojou srdcovkou. Vnímam ich roky. Nikdy som ich nevynechala a trhy som verne poznala z opačného uhla. Ja som bola tá, čo si rada prehliadala stánky, porozprávala sa s predávajúcimi, pochválila ich. Teraz na ich mieste stojím aj ja, od rána od ôsmej do devätnástej hodiny,“ rozpráva Zuzana Sabová, Žilinčanka, ktorá ponúkala najmä vlastnoručne robené kabelky v stánku na Farskej uličke.
Staromestské slávnosti sú pre Zuzanu Sabovú srdcovka. (zdroj: Nikola Capeková)Obyvatelia sú podľa jej slov lokálpatrioti, a hoci je pre celkovo vyššie ceny a výdavky ľudí záujem o podobný tovar menší, kvalitne robené veci si stále radi nakúpia.
K stánku sa pritom pristavujú sporadicky, keď sa však objaví jeden záujemca, len tak skoro sa zas stánkarka neposadí. Zväčša totiž na výber nazrú aj ďalší okoloidúci. Ako Zuzana podotkla, ide o akési nepísané pravidlo či náznak davovej psychózy. A nevšíma si ho len ona. „Akoby sa ľudia niekedy báli ostať sami pri tom stánku, príde jeden, pridajú sa aj viacerí. Je to zaujímavé,“ pousmieva sa.
Po tom, čo sa nejeden z nich pristaví, obzrie či ohmatá ručne robený doplnok, pýta sa na jeho pôvod, akoby si chcel overiť poctivosť výroby. I keď sa Zuzana snaží ceny udržiavať v norme a naposledy ich dvíhala o desať percent pre zvyšujúce sa náklady zhruba pred rokom, ľudia váhajú a často jej prácu ocenia len slovne.
„Nie vždy kúpia, niekedy len pochvália, no aj to je pre tvorcu vzácne. Nie sme predsa v markete, ľudia sa tu porozprávajú a vzťah ľudí s predajcom je tu výnimočný. Pýtajú sa, zaujímajú, nechajú si poradiť. Niekedy je zadosťučinenie, hlavne pri tvorivých činnostiach, že sa vôbec zastavia a komunikujú,“ potvrdzuje s tým, že napokon sa debata neraz končí so slovami o predražení produktu.
„Koľkokrát si ľudia za tou ručnou robotou tvorcu nemusia uvedomiť, že nejde len o výrobu. Musím model vymyslieť, nakúpiť materiál, šiť aj robiť vlastný marketing, dávať o sebe vedieť. Väčšina remeselníkov sa pritom snaží udržať podobnú cenu.“
Rovnako si ju drží aj Jozef z Prievidze, ktorý predával pirôžky a štrúdle hneď na začiatku Hlinkovho námestia.
