ŽILINA. Prišli o svojich mužov a synov. I keď prešlo od vypuknutia vojny na Ukrajine viac než dva roky, trápenie pociťujú tamojšie rodiny rovnako. A hoci sa môže vlna solidarity zo strany verejnosti časom strácať, potreba pomoci je žiaduca stále.
Poukazujú na to aj pracovníci Človeka v ohrození. Ukrajincov vrátane detí zasiahla trauma, ktorá môže byť podľa slov psychologičiek u niektorých aj celoživotná.
Rozprávali sme sa so ženami z mesta Dnipro, ktoré navzdory ťažkej situácii našli miesto sebaľútosti vnútornú silu, aj po strate najbližších.
„Veľa som plakala, ale zostali mi ešte dve deti, kvôli ktorým som zmobilizovala sily. Bolo to ťažké. Hneď prvé dni vojny išiel môj 22-ročný syn a manžel, hoci nemusel, bojovať za Ukrajinu. Najviac som sa bála práve o syna, pretože nikde predtým nebojoval, nebol v armáde, nemal žiadnu skúsenosť. Zasiahol ich útok z tanku,“ popisuje Natália okolnosti, do ktorých vžiť sa je pre mnohých náročné.
Prísediaca Irena jej ale rozumie, podobne ju zasiahol odchod manžela a 25-ročného syna.
„Hneď prvý deň, 24. februára, išiel dobrovoľne bojovať. Zomrel počas bojov po streľbe snajpera,“ približuje obyvateľka ukrajinského mesta. Podobnú tragédiu zažila aj Tatiana, ktorá prišla vo vojne o manžela. Pri vyrovnávaní sa s okolnosťami jej pomohla dcéra, séria najrôznejších aktivít či komunikácia s inými vrátane psychologičiek.
Tatiana, Irena a Natália prišli pre vojnu o svojich najbližších. (zdroj: Nikola Capeková)Práve pre odreagovanie sa a zmiernenie dopadov vojny pripravili pre matky a deti z Dnipra, ktoré prišli o otcov, v Žiline program.
Ako partnerské mesto sa vedenie Žiliny postaralo o desaťdňový pobyt v spolupráci s Človekom v ohrození a ďalšími združeniami z okolia. Organizáciami IPčko, NIVaM, Zmysel života a Turistickou informačnou kanceláriou mesta Žilina, ale aj Mestskou knižnicou a Zážitkovým centrom Motio na Žilinskej univerzite.
Do soboty si tak Ukrajinky s deťmi užívajú pocit bezpečia, bezstarostné dni a pokojné noci bez zvuku sirén, pričom ich zamestnáva celodenný program.
Sme pre nich úplne podradní, hovorí Martina o Švajčiaroch. Vďaka nim sa zaľúbila do Slovenska Čítajte „S matkami prišli aj dve psychologičky, Olha Buchynska a Nataliia Nazarenko, ktoré s nimi majú aj vlastný vyhradený čas, čomu sme sa prispôsobili. Každý deň sa im venujeme od raňajok až do večere, mali možnosť vidieť pamiatky ako napríklad Budatínsky zámok či Rosenfeldov palác. Okrem toho sa zabavili pri celom rade aktivít, napríklad vďaka Zmyslu života sa deti tešili skvelej terapii za asistencie psov,“ hovorí Nina Gubišová zo žilinského centra Človeka v ohrození.
Kým sa táto nezisková organizácia postarala o prípravu programu, mesto Žilina pokrylo celý pobyt po finančnej stránke.
Návštevníkov z mesta Dnipro privítal aj žilinský primátor Peter Fiabáne. (zdroj: Liudmyla Soloviova)„Už od vypuknutia konfliktu na Ukrajine sme hľadali spôsob, ako pomôcť ľuďom z nášho partnerského mesta Dnipro. V prvej fáze sme pomáhali materiálne, no v rámci našich možností sme chceli pomôcť aj inak,“ tvrdí žilinský primátor Peter Fiabáne, ktorý návštevníkov privítal aj osobne. Ako dodala Gubišová, ľudí prístup vedenia mesta ohúril, cítili sa poctení.
„Osobné stretnutie s týmito deťmi mi ukázalo, aké malicherné sú naše každodenné problémy v porovnaní s tým, čo je skutočne dôležité,“ podotýka primátor.
Cenný návrat do bežných dní
Pre mnohé zo žien a detí ide o ich prvý pobyt mimo Ukrajiny od vypuknutia konfliktu.
Cenia si pre nás bežné veci, na čo poukázala aj regionálna koordinátorka pre Žilinský kraj ČVO Veronika Venglořová: „Užívali si ulice bez hluku sirén a túlavých zvierat, mesto im doslova až voňalo. Vžili sa do jeho atmosféry, pričom ho spoznali i s prepojením kultúry. Pomedzi to im bola navyše poskytnutá psychosociálna podpora.“
Podobný program vraj pôvodne návštevníci nečakali a ako podotkli matky, najmenšie deti si na prostredie zvykli najrýchlejšie. Po období ovplyvnenom pandémiou a neskôr vojnou sa pre izoláciou, obmedzené fungovanie škôlok aj škôl stali uzavretými a podobný kontakt s rovesníkmi im chýbal.
„Nemohli sa socializovať, teraz už ale za krátky čas vidíme zmenu. Cítia sa aj v bezpečí,“ pokračuje matka Tatiana. Ako ju doplnila Natália, šťastní sú aj starší, hoci sa komunikácii otvorili neskôr. Spoločne si s matkami pred programom každé ráno privstanú, pred raňajkami si zacvičia a vychutnávajú okolie.
Vstup do žilinskej nemocnice dlhé roky hyzdili nevkusné stánky. Nahradia ich kontajnery Čítajte „Potom vyrážame na program. Páči sa nám príjemná atmosféra, dokonca aj historická. Chodíme radi pešo a poznáme už kus mesta. Všetci sa o nás starajú, sú ľudskí, je vidieť, že nejde len o ich prácu,“ rozpráva Ukrajinka Irena.
Počas výletov, hier či opekačky pritom obyvatelia Dnipra medzi sebou nadväzujú vzťahy, ktoré sa do budúcna môžu stať ich oporou a psychickou pomocou pri eliminácii tráum.
Utrpeli všetci, zlepšenie je otázne
„Dobré, že prišli ako rodina, lebo sa cítia bezpečne, čo je pre dieťa najlepšie. Všetky deti majú psychické problémy a zažili traumy vojny. Môžu mať zníženú pozornosť, zvýšenú úzkosť, rýchlejšie im bije srdce, majú sklony k sebapoškodzovaniu,“ hovorí ukrajinská psychologička Olha, ktorá prišla na pobyt spolu s nimi.
V rámci pobytu prišli aj psychologičky Nataliia Nazarenko a Olha Buchynska. (zdroj: Nikola Capeková)Ako podotkla aj Oxana, psychologička z Ukrajiny pôsobiaca v Človeku v ohrození, často počúva o školách. Deti totiž pri online vyučovaní a spomínaných traumách nedokážu zvládať požiadavky učiteľov.
Pre deti je podstatné, aby sa dostali opäť do stavu, ktorý poznali pred vojnou. Vrátili sa k svojim návykom, od zdravého jedla až po svoje obľúbené aktivity. A pobyt v Žiline mal prispieť aj k tomuto.
„Všetko išlo dobre. Trávili sme čas v prírode, robili sme s nimi aj cvičenia s cieľom uvoľnenia, relaxu, vypustenia emócií. Chceli sme ich tak naučiť metódam psychologickej pomoci, ktoré vedia uplatniť aj samé. Môže k nim patriť správne dýchanie alebo napríklad maľovanie. V Žiline opäť pocítili bezpečie a to ich stav zlepšilo,“ vysvetľuje Olha s tým, že doteraz zažívali pravidelný stres a výkyvy emócií. Pokoj im prospel o to viac.
Verí, že nebudú iba do počtu. Do extraligy ide úplne iná Žilina, hovorí Patrik Koyš Čítajte Dĺžka trvania traumy môže byť ale otázna a u každého individuálna. Niekoho drží mesiac, iného celý život. Dokonca aj jej ako psychologičke dáva situácia zabrať. „Som empatická aj plačem. Snažím sa však zamestnať viacerými činnosťami a robiť všetko možné, často i jogu. Ak totiž chcete niečo druhým dať, musíte mať veľa aj vo vlastnom vnútri,“ podotýka.
Obzvlášť podstatné je pritom udržanie duševnej stability rodiča. Ide o človeka, ktorému dieťa dôveruje a automaticky sa ním inšpiruje.
„Už za pár dní sme videli obrovskú zmenu. Napriek tomu, čo zažili tieto matky z Dnipra, sú silné, nechcú sa dať zlomiť,“ dodáva Gubišová. Hoci ich naša krajina nadchla a stretli sa aj s tunajšími odídencami, svoj domov opustiť neplánujú a ako hovoria, Ukrajinu milujú.
