ŽILINA. Tvrdá práca, kolotoč študovania aj vzdelávania verejnosti ju najnovšie priviedli k prijatiu na Oxford. Od sna ju delí už len enormne vysoké školné. MARTINA BOLIBRUCHOVÁ (30), rodáčka zo Žiliny, sa na prestížnu britskú univerzitu rozhodla prihlásiť pre zlepšenie spoločnosti na Slovensku.
Paradoxne sa do krajiny zaľúbila až po skúsenostiach v zahraničí. Z na pohľad idylického Švajčiarska odišla najmä pre neprijatie zo strany miestnych. „Akoby mi všetkými spôsobmi dávali najavo, že ich nezaujímam. Ste pre nich úplne podradní," hovorí o ťažkom živote cudzincov.
Domov sa vracala so snahou o dosiahnutie zmeny. Stala sa spoluzakladateľkou konceptu Zmudri, ktorý dnes pomáha tisíckam jednotlivcov. „Doteraz som problematiku riešila individuálne, potrebná je úprava celého systému, na čo však potrebujem patričné vzdelanie,“ hovorí o význame štúdia na Oxfordskej univerzite.
Podobne hľadá nové výzvy už od čias strednej školy, hoci mala vždy blízko k literatúre, po osemročnom gymnáziu jej plány zmenilo prijatie na filmovú réžiu Vysokej školy múzických umení. Aj vďaka tomu jej cesty viedli do Švajčiarska, do krajiny, ktorá zmenila jej dovtedajšie vízie a ovplyvnila jej kariéru.
Počas vysokej školy sa vám podarilo dostať na výmenný pobyt do švajčiarskeho Zürichu. Ako si naň spomínate?
Tento pobyt sa stal jedným z mojich najkrajších životných zážitkov. Bolo cítiť, že tamojšie školstvo má v sebe naliatych mnoho financií. Pracovali sme pritom najmä na praktických projektoch, vďaka čomu som mala už počas prvého týždňa možnosť robiť audiovizuálne výstupy z filmového festivalu. Zhodou okolností som spravila rozhovor priamo s Antoniom Banderasom, už začiatok môjho pobytu bol teda ohurujúci.
Vstup do žilinskej nemocnice dlhé roky hyzdili nevkusné stánky. Nahradia ich kontajnery Čítajte V porovnaní so slovenskou umeleckou školou sme sa neustále realizovali v teréne, sústredili sa na praktické predmety, pričom zameranie projektov sa menilo každé tri týždne. Od filmovej produkcie cez animáciu až po obsah sociálnych sietí.
Zaujalo vás prostredie natoľko, že ste uvažovali aj nad budúcim životom vo Švajčiarsku? Alebo ste ho brali len ako dočasnú možnosť a tešili ste sa domov?
Domov som sa samozrejme tešila za rodinou, Zürich bol ale natoľko úžasným spojením krásneho mesta, prírody aj celkovo funkčného systému, že som si pobyt v ňom chcela predĺžiť a posunúť sa vďaka nemu o kus ďalej.
Predsa len, semester prešiel veľmi rýchlo. A mňa po dokončení štúdia na Slovensku krajina spolu s príjemnými zážitkami pritiahla naspäť.
Ďalej sa dočítate aj:
- Prečo sa medzi miestnymi necítila príjemne,
- ako hodnotí život vo Švajčiarsku aj po finančnej stránke,
- s akými pocitmi a víziami sa vracala na Slovensko,
- akou s partiou rozbiehali dnes úspešný projekt,
- prečo vníma pre ďalší rozvoj za potrebné študovať na Oxforde,
- čo zavážilo pri prijatí a aké sú možnosti na zaplatenie školného.
Ako dlho ste v nej zostali?
Dva roky, robila som počas nich najmä na tvorbe videí a rozhovorov. Naučila som sa veľa o práci aj o samotnom živote. Nikdy sa nenaučíte toľko, ako v cudzej krajine, obzvlášť keď ste mladí a nemáte za sebou takmer nič. Niektoré momenty vás vedia doslova vyfackať, no vo výsledku získate skúsenosti na nezaplatenie.
Ak hovoríme o nepríjemných okolnostiach, možno až životných skúškach, ktoré chvíle u vás zarezonovali?
V prvom rade išlo o problémy, ktorým sa po odchode do zahraničia nevyhne takmer nikto. Získať povolenia, nájsť si ubytovanie, zozbierať financie.
Takpovediac klasické životné skúšky, v mojom prípade boli ale podstatnými a špecifickými hlavne vzťahy s miestnymi. Paradoxne až vo Švajčiarsku som sa zaľúbila do Slovenska.
Tamojší obyvatelia ani kolegovia ma ako cudzinku veľmi neprijali, aj po dvoch rokoch som sa cítila osamelo. O ľudí zo zahraničia sa prakticky takmer vôbec nezaujímajú, ste pre nich osobnosť druhej kategórie. Hoci sme v našom pracovnom tíme boli zhruba piati, nevedeli si zapamätať ani rozdiel medzi Slovenskom či Slovinskom a mysleli si, že pochádzam z Bukurešti.
