Za obeť im padlo niekoľko desiatok kusov jelenej a srnčej zveri, ako sa dá usudzovať podľa trofejí, ktoré sa našli pri domových prehliadkach. „Začal by som rozhodne tým, že v tomto smere treba v našom regióne vysoko vyzdvihnúť prácu polície. V spolupráci s poľovníkmi odhaliť pytliacke skupiny v Čičmanoch, Kamennej Porube i v Štiavniku. A musím povedať, že v takýchto prípadoch sa dôkazy získavajú veľmi ťažko,“ skonštatoval Peter Marčulinec, tajomník Slovenského poľovníckeho zväzu v Žiline.
Dnes už nie je pytliactvo o tom, že si niekto strelí srnčeka, z ktorého má pár kilogramov mäsa. Sú to bandy, dobre organizované, vyzbrojené, vybavené kvalitnou výstrojou. „Nie je pre nich problém mať umelé osvetlenie, drahé terénne autá a špičkové zbrane,“ dodáva Peter Marčulinec.
Po zlikvidovaní týchto veľkých organizovaných skupín, nastal v poľovníckych revíroch určitý útlm. „Toto nie je vhodné obdobie pre pytliakov. Je stále vysoký porast, poľnohospodárske plodiny sú ešte na koreni a zver je dobre krytá. Pre pytliakov nastáva najlepšie obdobie v októbri, novembri a v decembri, kedy sú už polia holé, listy zo stromov sú opadané. Pytliak nepôjde pytliačiť do lokalít, kde musí zver ťahať dva kilometre. Pytliak strieľa buď z cesty alebo blízko pri nej, aby mohol ulovenú zver spracovať a čo najrýchlejšie odísť. Ani sa nechce narobiť, to nie je nič pre nich. A čo je najhoršie, pytliačia v čase totálnej ochrany, keď poľovníkovi ani na um nepríde vystreliť na zver. To je vtedy, keď je zver menej mobilná, pri cestách a na kraji lesov. V januári, vo februári na snehu postrieľajú všetko a my nachádzame len krvavé stopy,“ uzavrel kapitolu pytliactva v našich poľovných revíroch Peter Marčulinec.
