äzu v Žiline. „Mnoho poľnohospodárskych firiem prestalo hospodáriť a jednotlivé lokality ostali bez poľnohospodársky obrábanej pôdy. A práve poľnohospodárske plodiny sú na jar nosným prvkom potravinového reťazca diviačej zveri. Keď v katastri dvoch, troch obcí ostane 80 percent pôdy neobrobenej a je tam len pár záhumienkov a drobných roličiek, sústredí sa na toto miesto všetka diviačia zver zo širokého okolia. Nie je problém vidieť na malej ploche aj 30, 40 diviakov. Po zbere úrody sa opäť stratia.“
Dá sa tento stav nazvať premnožením?
Rozhodne nie. Je to len zhustenie populácie. Diviaky, ktoré pôvodne žili na tisícoch hektároch, sa na toto kritické obdobie nasťahujú na 5 -6 ha za dedinu a tie dokážu dokonale zdevastovať. Okrem zemiakov ich láka aj kukurica, ozimná pšenica, prípadne ovos. To sú plodiny, ktoré diviačia zver vyhľadáva, sú pre ňu mimoriadne výživné a chutné. Ak raz črieda diviakov zistí, že niekde je 30 hektárov ozimnej pšenice, tak tam jednoducho príde a neudrží ju nič.
Čo robia poľovníci?
Spolu s Lesným úradom ako orgánom štátnej správy v Žiline sme prijali opatrenia, ktoré spočívajú v neobvyklom zintenzívnení lovu. Inokedy v týchto dňoch sa lov diviakov ešte len začínal, mali sme odstrelených možno 10 kusov. Tento rok sme už ulovili viac ako 200 diviakov. Ich odstrel je povolený neobmedzene. Po zbere úrody, keď sa zver rozíde, budeme mať problém pri troch spoločných poľovačkách natrafiť na diviaka.
Zdá sa, že život diviakov vám nie je cudzí.
Poviem vám jednu zaujímavosť. Keď sa sadí kukurica, práve vtedy majú diviačice čerstvo vrhnuté mláďatá. Zoberú ich na čerstvo nasadený lán kukurice a pekne po riadkoch, zrnko po zrnku, celú sadbu pekne vyberú. Za dve noci je už aj vyorané. Žiadne krížom - krážom. Pekne po riadkoch. Zároveň ich diviačica učí, kde sa zaobstaráva potrava. Nie na tvrdej zemi, ale na čerstvo pooranej. Predstavte si, že diviak dokáže aj po roku zaňuchať struk kukurice, ktorý po zbere zaorali. Kvôli tomu vybagruje jamu meter širokú a pol metra hlbokú.
Je lov na diviaky náročný?
Rozhodne. Cez deň ich vôbec nevidno. Vychádzajú až za tmy, po tme sa aj vracajú. Tých dvesto kusov, ktoré sme doteraz ulovili, nie je naozaj málo. Spoločné poľovačky sú v tomto ročnom období naozaj neobvyklé. Kvôli nim sa preháňali čerstvo vrhnuté jelienčatá a srnčatá. Spoločne sa na diviaky poľuje v jeseni so psami, keď je vegetácia bez lístia. Teraz ich vôbec nevidno. Problémom sú aj hubári. Pri jednej poľovačke sme ich mali v pohone dvadsať.
Čo by ste teda vlastníkom pozemkov poradili?
Viem, že všetci očakávajú pomoc od poľovníkov. Ale svoj majetok by si mali v prvom rade chrániť sami. Sú obce, kde sa do organizovania strážnej služby zapojili starostovia, zvolali krátke schôdze vlastníkov
a poľovníkov a každú noc stráži niekto iný. Týka sa to času asi od desiatej večer do štvrtej rána. Stačí si založiť ohník, pripraviť pár vedier, občas na ne zabúchať a diviak ujde. Ideálne je oplotenie pozemku, ale musí byť veľmi kvalitné. Diviak,
v snahe dostať sa ku potrave, dokáže prekonať aj neprekonateľné. Má veľmi silnú prednú časť nosa, stačí, ak nájde škáru a vopchá sa všade.