ŽILINA, ROSINA. Naposledy sa domov vrátila s bronzom. Napriek zdravotnému znevýhodneniu aj ťažkosťami s financiami ĽUBA ŠKVARNOVÁ (58) stále napreduje.
Pre pripútanie k vozíku a obmedzený pohyb rúk našla zmysel v aktivite vhodnej aj pre ťažko hendikepované osoby - v paralympijskom športe známom ako boccia.
Obyvateľka Rosiny dnes aj za pomoci svojej asistentky reprezentuje Slovensko, cesta k úspechu a zmysluplnému životu však jednoduchá nebola.
„Naučila som sa prekonávať výzvy, nemôžem sedieť medzi štyrmi stenami len pre môj hendikep," hovorí parašportovkyňa, „nedá sa na to zvyknúť, ale dá sa s tým žiť."
Spolu s ďalšími nadšencami z okolia Žiliny pred vyše 15 rokmi založili na podporu boccie aj vlastný klub a vytvorili tak aktivite slušné zázemie. Popri nemalých obmedzeniach trénujú dodnes.
Ako sa vám naposledy darilo na súťaži v chorvátskom Záhrebe?
Veľmi dobre, získala som bronz, čo patrí k mojim najlepším umiestneniam počas reprezentácie Slovenska.
Aká bola konkurencia?
Ako vždy obrovská, keďže v boccii súťažili aj špičkoví svetoví hráči. Človek musí bojovať doslova až do poslednej loptičky.
Vy sa ale pasujete nielen s náročnosťou samotného športu, ale aj finančným zabezpečením týchto aktivít. Čo vôbec predchádzalo vašej ceste do Záhrebu?
Aby som sa dostala na akýkoľvek medzinárodný turnaj, vrátane tohto v Záhrebe, zháňanie financií mi dáva zabrať. Je pre mňa stresujúce až vyčerpávajúce, pretože nemám pravidelných sponzorov, veľmi by mi uľahčili finančnú situáciu. Píšem, volám, neustále zháňam. Nie je to jednoduché.
Bytča nepredá podiel v Tisovom rodnom dome. Nechce mať v meste extrémistov Čítajte V Prešove sa mám v máji zúčastniť druhého ligového kola BC3, v júni bude turnaj Tatra Cup v Liptovskom Jáne s medzinárodnou účasťou. V novembri sa zas v Bratislave majú konať majstrovstvá Slovenska.
Okrem toho ma však čakajú ďalšie tri zahraničné turnaje a práve kvôli financiám neviem, či sa ich aj zúčastním. Kvôli súťaži v Poznani, Portugalsku a na Sardínii sme otvorili i výzvu na portáli Ľudia ľuďom.
Len Záhreb, bez nákladov na cestovanie, ma stál 2800 eur pre dvoch ľudí, poplatky musím totiž uhrádzať aj za svojho asistenta. Napríklad ohľadom cesty do Portugalska počítam pre potrebu leteckej dopravy ešte s vyššími výdavkami.
Napriek prekážkam vás ale motivácia neopúšťa.
Určite nie, a to hlavne vďaka ľuďom okolo mňa, ktorí mi fandia. Chcem urobiť radosť im, rovnako ako sama sebe. Verím, že ich nesklamem.
Vyšli zatiaľ všetky vaše plány alebo ich financie už aj zmarili?
Doteraz mi vyšlo všetko, súčasný rok je síce kritický, ale snažím sa.
Kde sa vám podarilo dostať? Viem, že vaším snom bola aj paralympiáda.
Paralympiáda má byť tento rok koncom leta, zatiaľ ale nie som v nominácii. Figurovala som v nej v roku 2019, následne však prišla pandémia, pre ktorú neboli povolené cesty do zahraničia.
Ďalej sa dočítate aj:
- Ako vyzerá boccia v praxi,
- aké zázemie vybudovali športu v Žiline,
- vďaka čomu Ľuba začala meniť svoj život,
- ktoré momenty u nej doteraz rezonujú.
Prvýkrát sa mi po obmedzeniach podarilo opustiť krajinu až v roku 2021, keď som zavítala do španielskeho mesta Sevilla. Išlo o moju prvú reprezentáciu, ako nováčik som s malým stresom sledovala situáciu, športovcov, prostredie, programy. Dnes už mám ale za sebou viaceré ďalšie reprezentácie a pomaly sa tak udomácňujem.
Z hľadiska výkonu sa máte stále v čom zdokonaľovať?
Vždy je priestor na zlepšenie, v prvom rade musím byť v pohode fyzickej aj duševnej. Na každú súťaž sa treba pripraviť zo všetkých strán.
Prečo ste sa začali venovať práve tomuto športu, boccii?
Zaujala ma kvôli môjmu zdravotnému stavu, inému športu sa v podstate ani venovať nemôžem. Bocciu však dokáže vykonávať aj človek s najťažším zdravotným znevýhodnením a mňa navyše povzbudzuje, že vôbec môžem športovať.
Keďže som sa mu ale chcela začať venovať, musela som prejsť klasifikáciou, pričom ma športový lekár zaradil aj do skupiny. Rozlišuje sa ich päť, od skupiny BC1 až po BC5. Ja som v tretej, kde patria športovci s najťažším postihnutím, ktorí zároveň nedokážu hodiť loptu rukou.
Disponujeme preto pri hode pomôckami, rampou a takzvaným tykadlom, pomocou ktorého loptu posúvame. Pri sebe mám asistenta, ktorý je rovnako súčasťou mojej hry a musí byť registrovaný.
Podľa mojich pokynov totiž mieri a nastavuje rampu tak, ako ju potrebujem upraviť pre spustenie lopty. Cieľom hry je hodiť vlastné lopty bližšie k bielej lopte než súper. Každý z nás má šesť loptičiek buď modrej alebo červenej farby.
Asistent je vašou blízkou osobou aj mimo športu v bežnom živote?
Samozrejme, potrebujem asistenta aj pri bežnom fungovaní, som osoba s ťažkým zdravotným znevýhodnením, pohybujem sa na elektrickom a mechanickom invalidnom vozíku. Som odkázaná na sústavnú pomoc asistentov pri všetkých fyzických činnostiach.
Pri osobnej pomoci, sebaobsluhy, sprevádzaní či premiestňovaní. Moja asistentka mi pomáha na súťažiach aj po zvyšok dňa.
Teraz už v športe disponujete istým zázemím, ohľadom boccie ste dokonca založili klub Farfalletta. Aké ste však mali v Žiline podmienky v začiatkoch?
Klub sme založili v roku 2007, keď sme chceli šport začať trénovať. Avšak veľkým problémom bolo nájsť vhodné bezbariérové priestory, keďže sme všetci na invalidných vozíkoch, či už elektrických alebo mechanických.
V dávno postavených školách sa takmer vôbec nepočítalo s ľuďmi s hendikepom. Trénovali sme teda kdekoľvek podľa možností. Často i na školských chodbách, kde zas prekážala nevyhovujúca a nerovná dlažba.
Afterparty či otvorené pódium patria k zmenám tradičných Staromestských slávností Čítajte Až po dlhšom hľadaní sa nám podarilo dostať do novopostavenej telocvične základnej školy v Turí, ktorá má plne bezbariérový objekt, vrátane toaliet. V nej trénujeme raz do mesiaca, v marci sme v nej usporiadali i turnaj, prvé ligové kolo BC3.
Koľko nadšencov boccie v rámci klubu trénuje?
Okrem okolia Žiliny máme členov aj z Oravy, keďže sme ale odkázaní na asistentov, trénujeme podľa ich prítomnosti. Ak v daný deň asistenta prideleného nemáme, nedokážeme sa dostaviť ani na tréning. Sme skrátka odkázaní na ruky a nohy iných ľudí.
Čím sa začali vaše zdravotné problémy?
Som osoba s ťažkým zdravotným znevýhodnením, odkázaná na sústavnú pomoc osobných asistentov pri všetkých fyzických činnostiach. Asi od mojich 12 rokov na pohyb používam elektrický i mechanický invalidný vozík. Dovtedy som sa dokázala ešte pohybovať s použitím bariel.
Zhruba tri roky som navštevovala školu v Rosine, od štvrtého ročníka som ale prestúpila do Bratislavy do školy pre deti s hendikepom. Vtedy som mala pocit, že všetci so zdravotným znevýhodnením mali byť akoby skrytí pred celým svetom, akoby sme ani neexistovali. Po šiestich rokoch som sa ale opäť dostala domov.
Nedá sa na to zvyknúť, ale dá sa s tým žiť. Mojimi nohami sú kolesá, a keď si človek uvedomí, že iná možnosť nie je, no chce žiť, fungovať a byť aktívny, je možné zvládnuť všetko. Ja mám hlavne šťastie na ľudí okolo seba ochotných pomáhať.
Boli ste vždy takáto optimistická a aktívna?
Vôbec, bola som skôr utiahnutá. Neexistovali pritom ani možnosti podobné dnešným. Po roku 1991 sa ale začali objavovať, naskytla sa pomoc osobných asistentov, čo môj život značne zmenilo, otvorili sa nové dvere.
Ja ako človek na vozíku som sa dokonca dostala na Lietavský hrad. Neskutočný zážitok. Doteraz ďakujem asistentke, ktorá mi tento sen sprostredkovala. Pocity, ktoré som vďaka danému výletu zažila, neviem slovami opísať ani dnes. Naozaj.
Dostať sa jej podarilo na viaceré pamiatky vrátane Lietavského hradu. (zdroj: archív Ľuby Škvarnovej)Zažili ste aj iné prekvapivé momenty?
V Ríme som sa napríklad dostala do katakomb. Napriek bariéram nie je so správnymi ľuďmi nič nemožné. Ani najväčšia prekážka vtedy nie je problémom. Ak by ale moji blízki neboli pre vec v srdci zapálení, sama by som ich o tom nepresvedčila.
Dá sa povedať, že práve psychické nastavenie, vnímanie zo strany okolia vás potrápilo najviac?
Ako dieťa som videla mojich rovesníkov behať a hrať sa. Ja som nemohla, čo bolo pre mňa najťažšie prijať a pochopiť. Vekom a časom som si uvedomila, že žiť sa dá aj inak. Mám aj súrodencov, pričom som sa neraz pýtala, prečo som nešťastne skončila práve ja. Nikto ale neodpovie. Moje zdravotné znevýhodnenie má však určite nejaký význam.
Našli ste v ňom niečo pozitívne?
Určite áno. Viackrát mi ľudia na spoločných výletoch či dovolenkách povedali, že nebyť mňa, ani oni by sa na dané miesta nedostali. Dávame energiu jeden druhému.
Vnímal, že sa do konceptu Žiliny hodí. Hyneka odvolanie z postu trénera prekvapilo Čítajte Naučila som sa prekonávať výzvy, nemôžem sedieť medzi štyrmi stenami len pre môj hendikep. Posúvam sa stále ďalej a objavujem nové veci. Som spoločenský typ človeka a byť osamote doma by som nezvládla.
Ako ste načrtli, máte za sebou zážitky, výlety. Čomu sa ale venujete počas bežného dňa, mimo spomínaného športu?
Pracujem v agentúre osobnej asistencie, kde riešim účtovníctvo. Harmonogram mám nabitý, ale vždy sa nájde čas aj na športovú činnosť. Keď je pri mne asistentka, spoločne cestujeme, nakupujeme a navštevujem svoju mamu v pokročilom veku, v rámci možností sa snažím pomáhať aj ja.
