ŽILINA. Po vážnej dopravnej nehode sa osemnásťročný Adam Belko opäť zaradil do bežného života. Po októbrovom nešťastí prišiel počas jazdy na skútri takmer o život, po náročnej liečbe sa ale zhruba pred dvoma týždňami opäť vrátil do školy.
Užíva si každodenné maličkosti, pričom neochladol ani jeho vzťah k motorkám a autám. „Konečne znova začínam žiť ako moji rovesníci. Na ceste mám aj po nehode veľký rešpekt, ako vždy sa snažím byť zodpovedný,“ hovorí.
Jeho napredovanie sledovali celý čas aj tisíce Slovákov, podporovali ho cez sociálne siete a po niekoľkomesačnom zotavovaní sa k situácii vyjadril aj Adam. Ako hovorí, na nehodu sa už dnes pozerá s väčším nadhľadom, upravil sa však aj jeho pohľad na život.
V nemocnici skončil po kolízii na nebezpečnej križovatke medzi žilinskými časťami Závodie a Bánová. Keď 20. októbra vo večerných hodinách smeroval na skútri za svojou priateľkou Simonou, na Žitnej ulici v Žiline doňho narazil nepozorný 28-ročný šofér Volkswagenu Golf. Podľa polície mu nedal prednosť v jazde.
Ďalej sa dočítate aj:
- V akom stave ja Adam aktuálne,
- ako sa cítil po prebudení v nemocnici,
- či sa s ním skontaktoval vinník nehody,
- ktoré slová ľudí ho zasiahli najviac,
- čo si pamätá z dňa dopravnej nehody.
Adam v dôsledku zrážky utrpel početné zranenia. Zachránila ho okoloidúca hliadka pohotovostnej motorizovanej jednotky a policajt v osobnom voľne, ktorí mu poskytli okamžitú predlekársku pomoc.
Do žilinskej nemocnice ho priviezli v kritickom stave a s priamym ohrozením života. Mal natrhnutú slezinu, zlomené končatiny, kľúčnu kosť, roztrieštenú panvu. Týždeň ho lekári udržiavali v umelom spánku. Po prebudení začal napredovať a stal sa príkladom šťastných koncov pre mnohých ďalších pacientov.
Čo hlavné vám pomáhalo zaradiť sa späť do bežného života?
Keď som si dorobil vodičský preukaz, akoby som dostal späť svoju slobodu. Tá mi pomáha, nie som od nikoho závislý. Môžem sa zobrať a takmer kedykoľvek odísť, kam len chcem. Milujem autá aj motorky a konečne znova začínam žiť ako moji rovesníci. Na ceste mám aj po nehode veľký rešpekt, ako vždy sa snažím byť zodpovedný.
Tiež mi však pomáha navštevovanie školy. Chodím do nej zhruba dva týždne a musím povedať, že sa mi darí aj vďaka ústretovosti učiteľov. Ide to celkom v pohode.
Ako sa v súčasnosti máte po zdravotnej stránke? Pociťujete ešte dôsledky nehody?
Cítim sa oveľa lepšie, takmer normálne. Veľmi mi pritom pomohla kúpeľná liečba, dnes už ale nechodím ani na žiadne rehabilitácie. Chôdza aj môj pohyb sú v pohode a podarilo sa mi celkom dobre zaradiť aj späť do bežného života.
Minimálne mi však zostanú jazvy či menšie bolesti, napríklad pod vplyvom počasia. Iné a ani vážnejšie trvalé následky mi lekári nespomínali.
Čo bolo pre vás z celého procesu liečby najťažšie? Na ktoré momenty si doteraz spomínate ako na najhoršie?
Na prebudenie a prvé dni v nemocnici. Tie chvíle mi dali najviac zabrať hlavne po fyzickej stránke, psychické okolnosti boli druhoradé. Z toho hľadiska bolo pre mňa náročné predovšetkým ničnerobenie, nemohol som byť nijako aktívny, na čo som vôbec nebol zvyknutý. Iba som ležal.
Zároveň som bol zozačiatku v šoku aj napriek profesionalite personálu nemocnice. Keď som sa zobudil, nevedel som uveriť, čo všetko sa stalo, aké operácie som podstúpil a ako dlho som bol v umelom spánku.
Do nemocnice ho priviezli v kritickom stave s priamym ohrozením života. (zdroj: FNsP Žilina)Vaša mama vtedy spomínala, že po prebudení ste sa za nehodu ospravedlňovali, mali ste hneď tendenciu brať vinu na seba. Prečo? Ako ste nazerali na situáciu?
