Od tvárí ľudí so zdravotným či mentálnym znevýhodnením často odvraciame pohľad. Najmä preto, lebo nevieme, ako reagovať, ako sa zachovať, akým pocitom uvoľniť cestu.
Návod na to, ako to s ľahkosťou zmeniť priniesla výstava fotografií Dotyky, tento raz v priestoroch Strednej zdravotníckej školy v Žiline. Komorný sociálny experiment sa presunie do internátu školy, kde sa jeho súčasťou stanú nielen budúci zdravotníci.
Kde inde, ak nie tu
Výstava Dotyky pozostáva z 20 prevažne portrétových fotografií klientov Centra sociálnych služieb (CSS) Synnómia v Žiline. V ich tvárach sú zachytené rôzne emócie a rôzne pocity vyvolávajú aj u tých, ktorí sa na ne pozerajú.
„Iniciatíva usporiadať výstavu Dotyky prišla z Centra sociálnych služieb Synnómia v Žiline. V prvej fáze sme fotografie s portrétmi a názvom emócie, ktorú vyjadrujú, vystavili vo vstupných priestoroch školy bez akéhokoľvek sprievodného slova. Nechali sme ľudí prechádzať popri nich a zistiť, či sa ich nejaká tvár dotkne a aké emócie v nich vzbudí. A prečo u nás na škole? Príznačnejšie prostredie ako zdravotnícku školu si ani neviem predstaviť. Pripravujeme žiakov, aby boli citliví a vnímaví k takýmto ľuďom. Sú to ich potenciálni klienti, ktorých v priebehu života budú často stretávať, preto chceme, aby vedeli, ako sa k nim majú správať, čo od nich môžu očakávať,“ hovorí riaditeľka Strednej zdravotníckej školy Ľubomíra Tudíková.
Postavili ich bez kúska železa. Kedysi boli sýpky v každom dvore, dnes sa vytrácajú Čítajte Jej slová potvrdzuje aj riaditeľka CSS Synnómia Aneta Lita Vavríková: „Stredná zdravotnícka škola v Žiline nie je prvou školou, kde súbor fotografií vystavujeme. No práve jej absolventi sa môžu stať zamestnancami nášho alebo podobného zariadenia. Dokonca i v súčasnosti u nás pracujú a s jej žiakmi sme už v minulosti spolupracovali. Aj polohou sme tak trochu susedia, takže sme si blízki doslova a aj profesijne.“
Výstava dostala krídla
Fotografie vznikli na podnet špeciálnej pedagogičky a canisterapeutky Nory Jagerovej. Keď navštevovala klientov v Synnómii, všimla si úžasné emócie, ktoré počas terapie medzi nimi vznikali. Navzájom sa podporovali, posmeľovali, učili trpezlivosti. Chcela túto atmosféru zaznamenať. Fotograf David Lajmon, ktorý sa na to podujal zas usúdil, že takíto krásni ľudia si zaslúžia vlastné portréty.
No a tak pričinením viacerých vnímavých ľudí, i študentov stredných škôl, ktorí v Synnómii pracovali ako dobrovoľníci, dostala výstava Dotyky krídla, fotografie neostali visieť na stenách zariadenia, ale rozleteli sa do sveta. Okrem škôl výstavu nainštalovali aj v nákupných centrách či iných verejných priestoroch.
„Toto prostredie je anonymnejšie a reakcie na fotografie sú také rôzne, ako rôzne k týmto skutočnostiam pristupujeme. Niekto prejde bez povšimnutia, niekto sa zapozerá, niekto si aj poplače. Na školách je to trochu iné. Najmä učitelia bývajú dojatí, zaskočení, niekto chce týchto ľudí ľutovať, iní si vďaka nim uvedomia zdravie a šťastie vlastné i svojich blízkych. Hoci naši klienti nechodia do bežných škôl a nie sú úplne zdraví, sú to práve oni, kto pristupuje k týmto stretnutiam s väčším záujmom. Chcú komunikovať, niektorí viac, iní menej, sú zvedaví a majú radosť v očiach. Atmosféra na štvrtkovom stretnutí bola skvelá. Za necelú hodinu sa síce nedá úplne všetko navnímať, sú to zvyčajne momenty, ktoré nás chytia za srdce. Potešil ma záujem študentiek, ich aktívny prístup a každá otázka,“ dodáva riaditeľka CSS Synnómia Aneta Lita Vavríková.
Stretnutie, ktorým sa výstava na škole skončila bolo vo štvrtok 7. 3. 2024 v priestoroch SZŠ. Po príhovoroch oboch riaditeliek vedenia besedy ujala canisterapeutka Nora Jagerová, keďže klientov Synnómie veľmi dobre pozná. Čo nebolo jednoduché po vysoko nastavenej latke moderátora Tomáša s Downovým syndrómom. Toho zverená úloha očividne bavila.
Podľa Nory Jágerovej by sme sa na týchto ľudí nemali prvoplánovo pozerať ako na ľudí znevýhodnených, ale cez to, čo je na nich výnimočné a odlišné.
„Na nás je výnimočné to, že sme citovo naladení, láska, optimizmus a porozumenie,“ povedal za všetkých výstižne Tomáš, ktorý je práve cez túto optiku skvelý moderátor a až potom človek s Downovým syndrómom. Zaujímavá bola modelová situácia, pri ktorej všetci zavreli oči a počuli len neznáme zvuky, volanie o pomoc, ticho, krik a buchot. Prítomní potom opisovali, čo cítili – strach, obavy, neistotu, napätie, zmätenosť.
Nora Jagerová túto situáciu pripodobnila k tomu, čo pri stretnutí s nami zdravými cítia ľudia so zdravotným znevýhodnením. Spolu so žiakmi potom hľadali možnosti, ako im tento kontakt, bez akýchkoľvek pomôcok, uľahčiť a spríjemniť. Zhodli sa na tom, že určite pomôže úsmev, jemný dotyk či kamarátsky prístup. Všetky tieto poznatky sú veľmi cenné, pretože mnohí absolventi budú vo svojej praxi týchto ľudí stretávať.
Chystajú sa búrať bariéry
„Chceme Strednú zdravotnícku školu v Žiline debariérizovať, a to vďaka projektu, ktorý v súčasnosti realizujeme. No nechceme to urobiť len tým, že odstránime fyzické bariéry, ale aj tým, že naše prostredie, v ktorom trávime všetci veľa času, poľudštíme a prepojíme svet nás zdravých so svetom nespoznaným. Preto Dotyky a preto, okrem školy, aj priestory nášho internátu, kam sa výstava teraz presunie. Potrvá tam dva týždne a rovnako ju ukončíme besedou. V internáte bývajú aj žiaci z iných žilinských škôl – z umeleckej, stavebnej, poľnohospodárskej či športovej a my chceme zasiahnuť nielen žiakov našej školy, ale aj študentov, ktorí nemajú primárne zdravotnícke cítenie v učebných osnovách alebo v sebe,“ pokračuje riaditeľka SZŠ v Žiline Ľubomíra Tudíková.
Bar pre vyvolených i stoličky s erbom. Mesto Žilina sa zbavuje dedičstva po Jánovi Slotovi Čítajte A ako teda výstava pôsobí? Na začiatku okoloidúci vlastne nevie, čo má pri týchto fotografiách cítiť. Keď však tváre z nich príjme, zistí, že nie je prečo odvrátiť pohľad.
„Po prehliadke fotografií nasleduje ďalší stupeň projektu – komunikácia s týmito ľuďmi. Na štvrtkovom stretnutí sme zistili, že klienti Synnómie sú spontánni a majú iné myslenie ako my. Detská srdečnosť a ľudskosť sa z nich nevytratila, ostali večnými deťmi a po tom pocite mnohí márne túžime. Týchto ľudí netreba ľutovať, ale akceptovať a prijať. Majú nádherný a bohatý vnútorný život a máme sa od nich čo naučiť. Dotknú sa nás a je na každom z nás, ako ich dotyk spracujeme. Výstava Dotyky je návod a forma ako to s ľahkosťou urobiť. Do našej školy s nimi prišla radosť a sme im vďační, že z fotografií vystúpili medzi nás,“ dodáva Ľubomíra Tudíková.
