ŠUJA. Pozitívne ohlasy verejnosti vyvolali fotografie sýpky v rajeckej obci Šuja, ktorú zverejnil Krajský pamiatkový úrad Žilina. Hoci nejde o unikátny objekt, kedysi bežné sypárne sa dnes z okolia strácajú, pričom historickú hodnotu každej z nich nemožno poprieť.
Práve na cennosť stavieb skrytých v obciach Žilinského kraja chceli príspevkom na sociálnej sieti poukázať aj pamiatkari.
„Išlo o akési zamyslenie sa, o osvetu toho, že aj takéto jednoduché a malé drevené stavby vedia byť skutočne hodnotné. Škoda, že o ne v dedinách prichádzame,“ dodáva riaditeľ KPÚ Žilina Miloš Dudáš.
Plány nevyšli, budúcnosť zostáva otázna
Ich osudy ležia v rukách majiteľov, prípadne samotných obcí. Ako totiž riaditeľ podotkol, pri sýpkach sú dnes zväčša problémom vlastnícke vzťahy a ich chýbajúca evidencia. Na katastrálnych mapách ich neraz hľadali márne, akoby ani neexistovali.
Na základe historických zdrojov a starých máp je však možné povedať, že zvykli stáť na dvoroch rodinných domov blízko potokov.
„Keďže sýpky uskladňovali potraviny a boli pre ľudí podstatné, neumiestňovali ich tesne v okolí domov, kde mohol hroziť požiar od ohniska či pece. Obyvatelia ich stavali pri vodnom zdroji kvôli vyššej bezpečnosti,“ dodáva Dudáš.
Vyššie dane a ceny zamávali s každou prevádzkou. Obavy páleníc sa potvrdili, znásobila ich neúroda Čítajte Aj preto sa pamiatkari domnievajú, že spomínaná sypáreň v Šuji bola zo svojho pôvodného miesta presunutá.
„Pravdepodobne stála niekoľko desiatok metrov ďalej pri potoku a v strede dvora sa ocitla až dodatočne. No majiteľom slúži ku cti, že ju zachovali. Dnes je však jej stavebno-technický stav narušený a budúcnosť neistá,“ popisujú stavbu, ktorú si všimli náhodne počas cesty za prácou v teréne.
Ako nám ozrejmil starosta Šuje Michal Pastorek, plány s jej zachovaním a zveľadením kedysi obec predsa len mala. V dedine ju chceli postaviť vedľa ďalšej sýpky pri rieke Rajčianka, ktorá tiež pripomína ducha dávnej architektúry. Na mieste malo pritom vzniknúť menšie dedinské múzeum.
Podľa slov starostu ale zámer zmarila smrť vlastníka objektu a v súčasnosti je už stavba v nevyhovujúcom stave.
Žiadala by si údržbu
Pamiatkari do neho zasiahnuť nemôžu, no údržba podľa slov Dudáša nie je komplikovaná. Základom je odstrániť priľahlý neporiadok. Stavba by tak mohla dýchať a eliminovalo by sa jej následné vlhnutie.
Aktuálne môže byť drevo spodnej časti objektu zhnité, čo by si vyžadovalo jeho výmenu. Uvoľnenie stien od zbytočného materiálu či odstránenie vysokej trávy a prípadné prehrievanie stavby slnkom by dopomohlo podobným problémom predísť.
„Sýpku by sa oplatilo zachovať, predovšetkým má krásne dvere s jednoduchým okrúhlym portálom, bez veľkého zdobenia, len s prvkom kríža,“ približuje riaditeľ žilinských pamiatkarov. V obdobných prípadoch môže byť na zváženie aj premiestnenie objektu do skanzenu.
Nedávno sa na podnet pamiatkarov dohodlo i presťahovanie jedinečného dreveného včelína z oravskej obce Zuberec do neďalekého areálu Múzea oravskej dediny. Celkovo však ide o dlhodobé procesy, stavba sa do múzea musí hodiť napríklad materiálovo či typologicky, pričom hlavné slovo má vlastník stavby.
Rozprávkové okrasy dedín
Hoci patrí sýpka v Šuji k ozdobe dediny, nejde o unikát. Takéto objekty boli bežnou súčasťou rodinných domov. Podľa Dudáša sa dodnes zachovali aj na Orave, čiastočne na Kysuciach a Liptove. V dedinách Rajeckej doliny zaregistroval sypárne i v Rajeckej Lesnej či Konskej.
Práve tamojších obyvateľov sa naša redakcia na históriu sýpok pýtala aj pred rokmi, o pôvodnom využití sypárne pri ceste v Rajeckej Lesnej, postavenej pred viac ako 115 rokmi, sa v minulosti rozpovedal Jozef Rolinčin.
V Bytči majú nové detské ihrisko. Je prispôsobené aj pre deti s hendikepom Čítajte „Pamätám si, že prv takýchto sypárni bola celá dedina. Ľudia do nich uskladňovali vymlátené obilie, vykvasenú kapustu v sudoch a na poschodiach múku v truhliciach. Postavili ich z dreva, bez použitia kúska železa. Potom bosými nohami pomiesili hlinu s plevami a ňou nahrubo natreli trámy. Aby lepšie držala, nabili do nich drevené klinky,“ spomínal s tým, že vrstva hliny chránila potraviny pred teplom i mrazom. V čase požiaru ju obliali vodou, čím vytvorili vhodnú izoláciu pred ohňom.
Jedna zo sýpok v Konskej patrila aj rodine Pavlíny Dávidíkovej, uskladňovala v nej seno a zeleninu.
„Zemiaky v nej vydržia aj do augusta. Nie je až taká stará, postavil ju môj starý otec asi v roku 1920, keď sa vrátil z Ameriky. V murovanej pivnici sypárne boli tri veľké truhlice s múkou, volali sme ich štrichy. Hore bolo obilie pre kone,“ rozprávala pre redakciu Pavlína, „prv bolo takých sypární po dedine plno a bolo to pekné.“
