ŽILINA. O zrak prichádzal už ako dieťa a ani po vyše 50 rokoch nepozná dôvod. Žilinčanovi Miroslavovi Husárovi ale obmedzenia pre zrakové postihnutie z entuziazmu neubrali.
Pracoval, pokiaľ to bolo možné a dodnes sa snaží viesť aktívny športový život. Stolný tenis hrá len za pomoci sluchu, v takzvanom showdowne sa dostal sa až na majstrovstvá Európy.
Ako predseda Mestského športového klubu nevidiacich a slabozrakých športovcov Žilina pripravuje s ďalšími členmi a ich rodinami aprílový medzinárodný turnaj aj vo svojom meste. Napredujú napriek ťažkostiam.
Fašiangy si kedysi užíval s umeleckou špičkou. Dnes už to nemá atmosféru, tvrdí Ivan Köhler Čítajte Čo vyvolalo vaše problémy so zrakom? Išlo o dedičnosť alebo ich spôsobil iný podnet?
Nešlo o dedičné ochorenie, s podobnými problémami sa nestretol nikto z mojich blízkych, no nemal som ani žiadny úraz. Doteraz nikto nevie, čo moje ťažkosti vyvolalo.
Ako päťročný som s rodičmi chodil za lekármi po celom vtedajšom Československu, v desiatich rokoch som už pravidelne navštevoval odborníkov v Žiline, podávali mi infúznu liečbu, injekcie do oka či rôzne vitamíny. Hoci príčinu poškodeného zraku nepoznali, vždy ma upozorňovali, že sa stav môže zhoršiť.
Kedy ste si všimli zhoršenie zraku? Aké prvotné prejavy ste registrovali?
Keď som mal päť rokov, kráčal som s otcom a mamou z hory, pričom sa už zotmievalo.
Vtedy som zistil, že takmer nič nevidím, narážal som do konárov aj do stromov. Nemal som však nikdy predtým žiadnu bolesť hlavy ani očí, doktori mi nezistili ani zvýšený očný tlak. Skrátka som len nevidel v tmavších podmienkach, pri slabom svetle.
Síce je pravda, že rokmi sa možnosti vyšetrení a kvalita prístrojov zlepšujú, no môj prípad zostáva naďalej otázny.
Zrak sa mohol podľa vašich slov zhoršovať. Stalo sa tak?
Dva a pol roka dozadu sa mi zrak zhoršil rapídne, kým dovtedy som mohol vidieť zhruba na 50 percent, teraz nevidím už takmer nič, akoby som kráčal v hmle alebo vo vode. To je môj terajší zrak.
Ďalej sa dočítate:
- ako sa Miroslavovi podarilo s hendikepom vyrovnať,
- čo mu pomáha pri každodennom fungovaní,
- prečo sú pomôcky pre slabozrakých a nevidiacich predražené,
- aké problémy vníma pri pohybe mestom,
- čo by zrakovo postihnutí ocenili zlepšiť,
- akým spôsobom sa v športe uplatnil aj s hendikepom,
- na kedy pripravuje klub v Žiline medzinárodný turnaj,
- ako sa hrá stolný tenis bez zraku.
Ako si predstaviť videnie na 50 percent? Do akej miery vás obmedzovalo?
Študovať som musel napríklad v prvej lavici, inak by som ani napriek pomoci okuliarov nevedel rozlíšiť tvary na tabuli.
Počas základnej školy, zhruba dvadsaťkrát do roka, som dochádzal na spomínané injekcie a postupne som cestu zvládal sám, bez maminho sprievodu. Zväčša ma len odprevádzala na autobus.
Cez denné svetlo sa mi fungovalo pomerne dobre, hrával som dokonca futbal. V tieni a v tme bola už situácia oveľa horšia.
Aj pri učení sa mi v tomto prípade písmená či okolie mihali. Napriek istým obmedzeniam som ale napokon dokončil stredné odborné učilište, vyučil som sa za predavača a dlhé roky v obchode aj pracoval. Pri dennom svetle som dokázal prejsť i z roboty domov úplne v poriadku.
Ako ste pritom vnímali svoje obmedzenia? Niekto sa obrní optimizmom, iný sa možno uzavrie sám do seba.
Bral som život, aký je. Aj lekári mi vždy hovorili, že môžem byť za svoj stav v podstate rád. Mohol byť aj horší.
Ešte ako dieťa ma niekedy zamrzelo správanie spolužiakov, v prvých ročníkoch sa mi smiali, čím sme však boli starší, akceptácia sa zväčšovala.
Po škole som už dokonca dioptrické okuliare ani nenosil, využíval som ich, len ak to bolo nutné pri čítaní, písaní alebo podobnej náročnej činnosti. Raz si ma totiž niekto splietol s druhým človekom a udrel ma do tváre tak, že som pre okuliare takmer prišiel o oko. Odvtedy som sa ich bál nosiť. Využíval som ich zväčša len v robote pri vypisovaní bločkov.
Žilina pre zosuv nad diaľničným privádzačom vyhlásila mimoriadnu situáciu Čítajte Kým sa dalo, predával som nábytok, elektro, koberce, podlahové krytiny, záclony. Postupne mi v rámci šetrenia znižovali pracovný úväzok. Keď ale našu budovu zavreli, zostal som na invalidnom dôchodku.
Zrak sa stal vašou slabšou stránkou, nadobudli ste však iné prednosti?
Sluch a hmat sú u zrakovo postihnutých vždy vycibrenejšie. Nemám ich ale natoľko dokonalé ako človek ovládajúci Braillovo písmo. Síce som ho skúšal, no neúspešne. Obdivujem ľudí, ktorí ho poznajú.
Braillovo písmo vám teda život neuľahčí, no máte ďalšie pomôcky?
Hovoriace hodiny, počítače aj mobilné telefóny, programy v televízii, ozvučené autobusové zastávky či autobusy.
Málo ľudí vie, že sú ozvučené aj navonok, nielen vo vnútri. Disponujem takzvaným povelovým vysielačom. Keď ho stlačím, zahlási mi číslo linky, jej smer, príslušné zastávky aj čas odchodu.
Pre nás ide o veľmi užitočnú vec, vysielač som navyše dostal cez úrad práce ako zdravotnú pomôcku, pričom takýmto spôsobom vie úrad pomôcť pri úhrade viacerých potrebných vecí, často si doplatíme len pár percent celkovej sumy.
Na Slovensku pomáhajú aj krajské rady, naša sídli v Žiline na Vlčincoch. Snaží sa presadiť zmeny a zaoberá sa aj našimi podnetmi.
Musím však povedať, že oproti iným krajinám sa k nám vylepšenia pre zrakovo postihnutých dostávajú s oneskorením a sú predražené. Zrejme nás nie je dostatočne veľa, napríklad v Česku sú zariadenia vyrobené pre väčšie množstvo ľudí a ceny vedia byť skutočne o niekoľko desiatok eur nižšie.
Čo by ste kvôli každodennému fungovaniu vylepšili, čo vám spôsobuje problémy?
Reklamné cedule a značky postavené v strede chodníkov, ale tiež premiestňovanie podobných predmetov. Vo veľkej miere sťažujú náš prechod, podobne ako výtlky na komunikáciách či nekvalitne spravené a zle uložené zámkové dlažby.
Takýchto maličkostí je veľa nielen v Žiline, ale aj na celom Slovensku. My slabozrakí a nevidiaci totiž mesto vnímame úplne inak. Stále nám chýba väčšia bezbariérovosť.
Načrtli ste, že kameňom úrazu môže byť aj váš nízky počet. Koľko máte napríklad členov v Mestskom športovom klube nevidiacich a slabozrakých športovcov Žilina?
Máme desať nevidiacich a slabozrakých. Ja som sa k nim pridal v roku 1998 a už vyše desať rokov som predsedom klubu.
Čo vás motivovalo dať sa na túto cestu?
Celý život som hrával futbal ako hobby, popri ňom aj hokej, pre zhoršený zrak bola moja hra biednejšia, a tak som hľadal alternatívu. Dozvedel som sa, že svoje možnosti majú aj zrakovo postihnutí športovci.
Istú dobu som sa venoval kolkom, bol som aj na Svetovom pohári tandemovej cyklistiky, so showdownom som bol napríklad na majstrovstvách Európy vo Fínsku, na majstrovstvách Slovenska som sa umiestnil ako druhý.
Showdownu sa venujete dodnes, ide o stolný tenis pre zrakovo postihnutých. Ako by ste ho popísali bližšie? V čom sa odlišuje od klasického stolného tenisu?
Hrací stôl o rozmeroch 120 a 360 centimetrov je predelený stredovou doskou a ohraničený 15-centimetrovými mantinelmi. Športovec pritom nebehá, je opretý o stôl a drevenou pálkou v ruke triafa plastovú loptičku ozvučenú hrkálkami. Na očiach má pritom každý špeciálne čierne okuliare, aby nič nevidel a všetci hráči si boli rovní.
Máme svojich rozhodcov aj celoslovenskú ligu, pravidelne sa zúčastňujeme majstrovstiev Slovenska a víťazi putujú aj na majstrovstvá sveta alebo Európy.
Náš klub tiež v priestoroch základnej školy na Gaštanovej ulici usporadúva ročne dva medzinárodné turnaje, najbližší bude v apríli.
Aká zvykne byť účasť?
Účasť by sme mohli mať aj vyššiu, ale z kapacitného hľadiska ju musíme obmedziť približne na 30 hráčov. Máme len päť stolov, pričom náš oddiel ich má na Slovensku aj tak najviac. Našťastie sú okolo nás dobrí ľudia a máme ich kde uskladňovať. Okrem toho potrebujeme mať minimálne osem rozhodcov.
Kolumbijský študent si v Žiline plnil sen, kým neskončil v nemocnici. Zúfalej rodine pomohlo veľké gesto Čítajte Je ich dostatok?
Rozhodcov a dobrovoľníkov máme kriticky málo, do pomoci zapájam celú svoju rodinu.
Keby sme nemali našich blízkych a sponzorov, príprava turnajov by bola nereálna. Máme tiež skvelý kolektív hráčov, ktorí sú vždy ochotní pridať ruku k dielu. Každý stôl musí stáť v osobitnej triede, keďže je pri hre dôležitý práve zvuk loptičky. Príprav je teda dosť náročná.
Kvôli osvete a výzvam sa snažíme chodiť aj po stredných školách, no dobrovoľníci a hlavne rozhodcovia stále chýbajú.
Čo sa týka rozhodcu, môže sa ním stať každý?
Určite, nad 17 rokov áno. Naučí sa všetko za chodu, pri nových rozhodcoch navyše robíme i školenia. Ak by dokonca vedeli po anglicky, mohli by sa zaradiť aj do medzinárodných turnajov, kde si dokážu polepšiť vo väčšej miere i finančne, vrátane preplatenia všetkých nákladov spojených s cestovaním.
To pre rozhodcov na našich turnajoch zabezpečujeme aj my, preto sme stále v kolotoči zháňania sponzorov a peňažnej podpory prostredníctvom dvoch percent z daní.
Je pritom možné povedať, že okrem hráčskych cieľov ste s členmi dosiahli aj pocit akejsi súdržnosti a komunity?
Samozrejme, nielenže máme dobrý pocit zo samotných turnajov, z ich príjemnej atmosféry a odozvy, ale neustále cítime aj ochotu vzájomne si pomôcť, porozprávať sa a podporiť.
