ŽILINA. Viac ako 50 rokov ho fascinuje živelnosť a prirodzenosť fašiangových pochôdzok, zbožňuje neviazanú zábavu jednoduchých ľudí, ktorí schovávajú pod maskou svoju skutočnú identitu. Ešte aj po tých rokoch je unesený príbehmi ľudí z dedinského prostredia a neváha sa za nimi vydávať.
Aj keď už ani fašiangy nie sú to, čo boli, výtvarník a umelecký fotograf Ivan Kelly Köhler aj v takmer osemdesiatich rokoch sadne do auta a štyri dni pred popolcovou stredou nasáva atmosféru ľudového zvyku, fotí dynamiku zábavy, ale ako milovník života si aj užíva jej živelnosť.
„Hovoria, že robím štyri dni v roku. Je to neuveriteľne náročné prejsť a premiestniť sa z dediny na dedinu, niekedy aj štyridsať obcí. A keď sa ti masky nepáčia, ideš ďalej,“ hovorí ešte stále s nadšením o blížiacom sa fašiangovom období umelec.

„Mám v archíve tisícky záberov a stále sa mi to máli. Chamtivec zostane chamtivcom, nezmeníte ho. Do omrzenia chodievam všade, kde sa niečo okolo fašiangových masiek len šuchne. Zaháňam skepsu, že máločo ma môže ešte prekvapiť tak naozaj, vzrušiť, priniesť neočakávané inšpirácie,“ hovorí o jednej zo svojich múz extravagantný umelec. Tou druhou je už roky džez.
V jeho ateliéri sú džezové platne a cédečka položené na fotografiách bujarých ľudových zábav, z každého kúta vykukujú veselé i strašidelné masky. Kelly je posadnutý všetkým, čo je spojené s obdobím neviazanej zábavy. Nekorunovaný kráľ fašiangov zakladal v mestách fašiangové festivaly, je otcom známeho žilinského festivalu Carneval Slovakia.
Osudové priateľstvo s Kompánkom
Do ruchu fašiangových zábav ho vtiahol známy slovenský umelec Vladimír Kompánek, ktorý pôsobil v Rajci.

Životné osudy chceli, aby sa Köhler začiatkom sedemdesiatych rokov presťahoval do tohto mestečka pri Žiline, keď tam jeho manželka prevzala lekáreň.
„V sedemdesiatom roku som sa úplne náhodou objavil v Rajci, kde som nikdy nebol. Žena sa stala lekárničkou a ja som sa zamyslel, čo budem robiť. V telefónnom zozname som našiel Vladimír Kompánek - sochár. Zavolal som mu a on ma prijal veľmi chladne. No vzniklo z toho dvadsaťročné priateľstvo. Po rajecky mi povedal. Dneska je štvrtok a ja ci ukážem, čo sa tu v sobotu dzeje. Zobral ma autom po celom Slovensku, od ukrajinských hraníc, cez hranice s Poľskom, všetko sme prešli,“ vrátil sa do minulosti Ivan Köhler.
Tvrdí, že v tom čase bol život dedinčanov ešte skutočný a prirodzený. Kulisu pochôdzok tvorili drevenice, masky si ľudia vyrábali sami, no najmä, chceli sa zabávať a tancovať. Pilo sa do mŕtva.
„V baraku v Kamennej Porube opití chlapi vyrábali celú noc obrovskú masku, keď skončili, zistili, že to neprejde cez dvere. Vybúrali celú stenu na nedokončenom dome, inak by ju nedostali von,“ spomína na jeden z mnohých príbehov, ktoré sa objavia aj v jeho chystanej knihe.
Vytratila sa spontánnosť
Sprievod prešiel každý jeden dom, pozdravil každého obyvateľa a zbierali sa výslužky. Hrubé boky slaniny a vajíčka použili na večernej zábave. Žilinský umelec spomína, že niekde vyzbierali aj 2500 vajec.
Ivan Köhler tvrdí, že dnes už to nie je ono. Spontánnosť sa vytratila a spolu s ňou aj kreativita ľudí pri výrobe masiek.
„Celý zvyk sa zmenil na povinné pobehanie po dedine. Už to nemá atmosféru,“ hovorí fotograf a výtvarník, no napriek tomu neláme nad fašiangami palicu. Stále ho to do dedín láka. A vždy organizátorov pochváli, aj keď v hlave mu vyskakujú bujaré myšlienky zo sedemdesiatych rokov a zážitky, ktoré prežil s Kompánkom, ale aj s Dominikom Tatarkom, Andrejom Barčíkom, Andrejom Rudavským i ďalšími Galandovcami, spisovateľmi a teoretikmi umenia.
„Niekedy som na konci fašiangov sklamaný. Dedinčania si už nevyrábajú masky, ale kúpia si umelohmotné. Vidíš v štyroch dedinách toho istého čerta. Kedysi to bolo ľudové umenie, do toho nevídaná atmosféra. Stratil sa už intímny kontakt s ľuďmi. Kedysi som doniesol plný žigulík slaninky, teraz sa to vytráca. Kto ti dá slaninu, keď sám nemá? V mojom prípade už ide len o pietne zotrvanie v téme.“

Pôjde aj v tomto roku
Napriek tomu, že sa fašiangová atmosféra väčšinou stratila cveng, fotograf podľa Köhlera nesmie klesať na duchu.
„Kultúrny úpadok sa nedá ubrániť pred technickým pokrokom inak ako vytrvalou až nezničiteľnou aktivitou. Aj tento fašiang hneď v sobotu ráno vletím do prvej dediny, kde samozvaní módni návrhári, u ktorých by si slušná gazdinka ani zásterku nedala ušiť, vysielajú z úzadia krajčírskych či kováčskych dielní svoje najnovšie modely. Na postavách modeliek nezáleží, podstatné je, aby ich rúcha vydržali do utorka polnoci, po tragický chrapot pochovávanej basy.“