ŽILINA. Pestúnov je nedostatok, obáv z náhradnej rodinnej starostlivosti mnoho. Nie v každom prípade sú však opodstatnené.
Príkladom je skúsenosť Žilinčanky Zuzany, pestúnskej matky, ktorá sa s manželom rozhodla vziať si do starostlivosti dvojročnú dcérku. Dnes už navštevuje základnú školu a rodina by svoje rozhodnutie pre pestúnstvo nemenila.
Organizuje výstupy na podporu onkopacientov. Potrebujú mať pocit, že sú ešte potrební Čítajte „Cítili sme akúsi potrebu dať dieťaťu, ktoré nemá príležitosť byť s láskyplným rodičom, nejaký domov. Mali sme dvoch synčekov a chceli sme rodinnú konšteláciu obohatiť o dievčatko,“ popisuje Zuzana.
Keby sa v každej slovenskej obci našla takáto jedna pestúnska rodina, deti by nemuseli byť v inštitúciách.
„Ak by sme chceli byť krajina bez detských domovov, potrebovali by sme umiestniť do rodín asi 3500 – 3800 detí, teda by sme potrebovali odhadom 2500 pestúnskych rodín, ktoré by sa vedeli postarať o deti s často špecifickými a náročnými potrebami,“ spomína Milada Bohovicová, sociálna pracovníčka a supervízorka z Centra Návrat Žilina.
Klientom poskytujú služby v rámci Žilinského aj Trenčianskeho samosprávneho kraja.
Podobné predstavy sú síce v súčasnosti nereálne, no každý nový uchádzač o pestúnstvo je pre dieťa veľkou nádejou.
Dieťa nevyhovuje predstavám
Ako informuje občianske združenie Návrat, v centrách pre deti a rodiny dlhodobo vyrastá vyše päťtisíc detí, ročne je ich do inštitúcií rozmiestnených zhruba tisíc.
Približne tretina sa dostane do rúk profesionálnych rodín, ďalšej tretine sa systém snaží sprostredkovať pestúnstvo alebo osvojenie. U väčšiny bez úspechu. Ako totiž dodáva Bohovicová, deti veľakrát nevyhovujú požiadavkám uchádzačov o náhradnú starostlivosť.
„V detských domovoch zostávajú súrodenecké skupiny detí, deti staršie, deti so zdravotným znevýhodnením a špeciálnymi potrebami, deti rómske.“ Pestúni majú záujem najčastejšie o jednu ratolesť, výnimočne o dve. A to v čo najnižšom veku, maximálne do päť rokov.
Retro čakáreň stanice v Rajci si vysluhuje obdiv. V niečom železnice dodnes pripomínajú časy monarchie Čítajte Konkrétne Zuzana však chcela vidieť už osobnosť dieťaťa, jeho predpoklady učiť sa nové veci, a preto na novorodencovi netrvala.
„Ideálny vek bol medzi dvoma až troma rokmi. Takéto dieťa nám cez Návrat ponúkli, vo fáze rozhodovania sme už boli plní emócií a videli všetko optimisticky. Z okolia ale potom na nás doľahli otázky možných problémov,“ hovorí s tým, že samotný kontakt s dieťaťom predsa len zavážil.
Otázka biologických rodičov
Napriek vlne obáv zo strany blízkych a neistoty z toho, ako sa vôbec pestúnstvo skončí, si rodina za rozhodnutím stála. Možnosť návratu dieťaťa k biologickej matke totiž nepredpokladali. Dcéra jej bola odobratá už ako deväťdňová.
„Vedeli sme, že história biologickej matky bola nepriaznivá. Nebola vytvorená vzťahová väzba k biologickej mame a nemala by ani dôveru súdu,“ rozpráva pestúnska matka. Práve spojitosť s biologickými rodičmi môže od pestúnstva mnohých odrádzať.
Ako spomína Bohovicová, pestúni preberajú dieťa, ktoré nepoznajú. Súd ich zaviaže sa o neho osobne starať a v bežných veciach ho zastupovať. Biologickým rodičom súčasne zostávajú práva a povinnosti voči dieťaťu, môžu sa s ním stretávať a do istej miery sa podieľať na jeho výchove.
„Teda pestún spolu s dieťaťom dostáva aj biologickú rodinu dieťaťa. Rodinu, ktorá je často svojimi charakteristikami a životným štýlom, hodnotami diametrálne odlišná od rodiny pestúnskej. Zosúladenie komunikácie, kontaktu, spolupráce na výchove je náročné,“ hovorí o zásadnom rozdiele pestúnstva v porovnaní s osvojením.
„Rodič si k dieťaťu vytvorí vzťahovú väzbu a pokiaľ sa biologický rodič občas ozve, musí si pripomínať, že dieťa nie je celkom jeho. Musím dieťa vnímať tak, že mi bolo dané. Podobne, ako vnímam manžela. Vybrala som si ho, spoznala a zaľúbila sa do neho. Ani môj manžel mi úplne nepatrí. Nikdy nemáte stopercentnú istotu, že človek s vami bude celý život,“ približuje svoje zmýšľanie Zuzana.
Nedostatok pomoci aj porozumenia
Nastavenie myslenia hrá veľkú rolu, podľa supervízorky združenia navyše mnohí ľudia vnímajú štát ako ten, ktorý sa má starať o problémy.
Ak niekto deti mať nemôže, o osvojenie ešte požiada. Ak ale vlastné deti už má, prijatie cudzieho dieťaťa je pre verejnosť často nepochopiteľné.
„Štát v posledných rokoch navýšil dávky zabezpečujúce dieťa v pestúnskej starostlivosti, výrazne sa snaží napomôcť, ak si pestún zoberie dieťa so zdravotným znevýhodnením, prípadne súrodeneckú skupinu. Na druhej strane, pestúnom stále chýba kontinuálna odborná podpora a pomoc, porozumenie okolia, akceptácia a podpora v škole, inkluzívne vzdelávanie, asistenčné služby.“
Postup žiadatelia o pestúnsku starostlivosť:
Žiadatelia musia byť zapísaní v zozname vhodných uchádzačov, rovnako ako osvojitelia. To znamená, že určený ÚPSVaR preverí ich podmienky – bezúhonnosť, zodpovedajúci zdravotný stav, ekonomické a bytové podmienky. Súčasne musia absolvovať prípravu na náhradné rodičovstvo v minimálnom rozsahu 26 hodín. Príprava zahŕňa na jednej strane prípravu na špecifiká náhradného rodičovstva – prácu s dieťaťom so zažitou traumou a špeciálnymi potrebami, komunikáciu a spoluprácu s biologickými rodičmi dieťaťa, ale aj posúdenie motivácie žiadateľov, ich stability a kompetencií. Záverom je odporúčanie žiadateľov k náhradnému rodičovstvu a vymedzenie charakteristík dieťaťa (napríklad vek, počet detí, forma náhradného rodičovstva), pre ktoré sú daní uchádzači vhodní. Prípravu vnímame ako dôležitý štart. V praxi máme overené, že veľmi dôležitá je kontinuálna podpora náhradných rodičov od začiatku. Teda nie v čase, kedy sa objavia problémy, ale dôležité je podporovať a sprevádzať pestúnsku rodinu už v období, kedy sa rozhoduje pre konkrétne dieťa.
Zdroj: Milada Bohovicová
Pestúnske rodiny majú pritom možnosť obrátiť sa s problémami napríklad na pracovníkov z Návratu. Ak zriedka pestún výchovu nezvláda, stáva sa, že starostlivosť ukončí.
Niektoré deti si môžu vyžadovať intenzívnejšiu starostlivosť a náročnejšiu výchovu. V útlom veku mohli zažiť traumatické skúsenosti. Stratiť rodičov, meniť prostredia i opatrovateľskú osobu.
Kolumbijský študent si v Žiline plnil sen, kým neskončil v nemocnici. Zúfalej rodine pomohlo veľké gesto Čítajte „Naša pestúnska dcéra sa po narodení dostala do jednej profesionálnej rodiny, neskôr do ďalšej. Prvé obdobie u nás bolo náročné. Keď sme si ju priviezli domov, mala dva a pol roka. Asi rok a pol sme sa s ňou učili komunikovať. Keď prežívala niečo negatívne, napríklad medzi súrodencami, schovávala sa,“ rozpráva Zuzana s tým, že počas materskej dovolenky bola pri dievčati neustále v strehu.
Snažila sa s ňou rozprávať a upokojovať ju aj niekoľkokrát do dňa. „Bolo pre mňa náročné zvládať všetko s pokojom, ale som za to na seba hrdá. Teraz už vždy za nami príde. Neskrýva, že je smutná a komunikuje.“ Emočná stránka bola v ich prípade najnáročnejším aspektom výchovy.
Bariérou je informovanosť
Záujem o pestúnstvo môže podľa skúseností Žilinčanky viaznuť aj pre informovanosť verejnosti. Počas deväťmesačnej prípravy rodičov na náhradnú rodinnú starostlivosť sa mnohokrát preferencie záujemcov menia. Dostanú sa viac do obrazu.
„Človek príde so záujmom o adopciu, čo sa neskôr preklopí na pestúnstvo. Tak to bolo aj v našom prípade. Každý prípad je iný a dá sa nájsť i dieťa, pri ktorom je vysoká pravdepodobnosť, že pestúnovi zostane,“ hovorí, a ako dodáva, v drvivej väčšine prípadov si biologický rodič dieťa späť nevezme.
Z centra Návrat potvrdzujú, že hoci pestúnstvo svojím charakterom predpokladá starostlivosť na prechodný čas, kým rodičia nebudú schopní postarať sa o svoje dieťa, prax vyzerá inak. Väčšina detí je u pestúnov dlhodobo, napríklad do dospelosti.
Aj pre skreslené vnímanie pestúnstva vidí Bohovicová zmysel v častejšom zverejňovaní osobných príbehov detí a pestúnov. „O tom, ako bežne žijú, čo im pestúnstvo prináša, čo im berie, výpovedí o tom ako sa cítia, čo by potrebovali.“
