BYTČA. Má za sebou nepríjemnú skúsenosť s rakovinou a presne vie, čo ľudia s týmto ochorením cítia a čo potrebujú. Tridsaťsedem ročný PAVOL HROBÁRIK organizuje stretnutia onkologických pacientov, Učiteľ telocviku a geografie na bytčianskom Gymnáziu vytvoril v Javorníkoch na hranici území obcí Kolárovice a Petrovice v okrese Bytča symbolické miesto, kde sa onkopacienti stretávajú, získavajú silu do života, ale aj financie na príjemnejšie prežitie rekonvalescencie.
Pavlovi asi pred jedenástimi rokmi lekári oznámili, že má Hodgkinovu chorobu, čo je rakovina lymfatických uzlín. V tom čase sa mu k dcére Paulíne narodil syn Slavomír a v roku 2014, keď sa ochorenie vrátilo, prišiel na svet syn Tomáš. Počas ťažkej liečby chodil na toto miesto na vrchu Kýčera zbaviť sa trápenia. Dnes je z najhoršieho von. Uzdravenie mu otvorilo cestu pomáhať iným ľuďom s rakovinou. Tvrdí, že najviac potrebujú pochopenie, vypočutie a uznanie.
Pamätáte si na moment, keď ste sa rozhodli vytvoriť miesto pre stretávanie sa onkologických pacientov?
Táto myšlienka vznikla v období, keď som sa druhýkrát liečil na onkologické ochorenie a na toto miesto som si chodil oddýchnuť a načerpať silu a premýšľať, modliť sa a zároveň meditovať. Od mala sme na toto miesto chodili hrať hry, naháňačky. Tú pravú krásu som videl, až keď som bol dospelý. Dokonca starší ľudia spomínajú, že na tomto mieste sa v minulosti hral futbal a pálila Jánska vatra a robili zábavy. Čas a príroda miesto zmenili, ako všetko a ja som ho objavil práve v čase, keď už je obklopené krovím a drobným porastom liesok.
Za parkovanie na sídliskách budú Žilinčania platiť. Prvá regulovaná zóna bude ešte v tomto roku Čítajte
V čom má význam pre vás osobne?
Je to veľmi osobné a neviem, či dokážem vyjadriť slovami tie pocity tak, ako ich cítim. Symbolicky je to vrch, na ktorom má človek pocit, že je akoby bližšie k nebu, k Bohu, každý už nech si to nazve ako chce, ale verím, že každý, kto na toto miesto príde, sám zistí, že je to tak. Ak sa k tomu pridá ešte aj pekné počasie, slnko, hra svetla doplnená tým tichom, prípadne vtáčím spevom, tak sa človek naozaj cíti skvelo. Ako som povedal, na toto miesto som chodil načerpať silu, upokojiť myseľ. Nechodil som len prosiť, ale aj ďakovať.
Na tomto mieste som našiel pokoj odpovede na moje otázky, našiel som tu lásku a odovzdával trápenie. Jedenkrát, keď to bolo naozaj veľmi ťažké, som šiel na toto miesto niečo cez tri hodiny, bežne hore viem vybehnúť aj za 38 minút. Mal som v oboch rukách kanyly z chemoterapii, sprevádzal ma môj otec a tak veľmi som chcel ísť hore, lebo v hlave som mal posadené to, že tam mi bude lepšie. Všetko je to o hlave.
Počas výstupov ku Krížu onkopacientov ste počuli veľa príbehov ľudí. Čo majú spoločné?
Tých príbehov bolo naozaj a je naozaj veľa. Bolo obdobie, keď nás kontaktovali ľudia a žiadali pomoc, najmä finančnú. Aj keby sme akokoľvek chceli, tak to nedokážeme. Našou hlavnou myšlienkou je dať ľudom hlavne pomocnú ruku v oblasti rozhovorov, skúseností, možno nastavenia mysle, ale osobne môžem za seba povedať, že najviac pomáha to pochopenie, vypočutie a uznanie. Čo majú spoločné? Pacienti sú tí, ktorí sa usmievajú a rodina je tá, ktorá smúti, častokrát sa stáva, že práve pacient je ten, ktorý to celé trošku zľahčuje a snaží sa zmierniť fakt, že má ochorenie aké má. Keď rodina nie je na blízku, ukazuje sa tá pravá tvár. Nehovoríme o smútku, skôr sú tie rozhovory o tom, že čo urobiť, aby som to zvládol, osobne som sa naozaj nestretol s chorým človekom, ktorý by povedal – prečo ja? Nejak tak je to zariadené, aj sa to hovorí, že Boh naloží len silným. Opäť aj tu môže dôjsť k rôznym názorom, veď to poznáme. Takže spoločná je snaha nezaťažovať blízku rodinu, spoločné je odhodlanie, prehodnocovanie a spoločná je túžba žiť a ukázať ostatným, že to dokážem. Veľmi zábavné sú potom témy z nemocnice, z liečení a podobne. Tam častokrát nájdeme spoločné situácie a radšej spomíname na tie príjemno-nepríjemné, ako len tie nepríjemné. Onkopacient sa snaží hovoriť len o tom peknom, ak hovorí o zlých zážitkoch, hovorí až po vyliečení.
Vysielate pacientom symbolickú podporu. Čo s nimi robí vedomie, že za ich vyliečenie sa dokážu spojiť často cudzí ľudia?
Toto je opäť individuálne. Opäť budem hovoriť z vlastných osobných skúseností a zážitkov, ako aj z rozhovorov s pacientmi. Ono je to také zvláštne. Onkopacient potrebuje mať pocit, že je ešte potrebný, že slovo rakovina neznamená koniec, čo dnes vďaka vede, zdravotníctvu a lekárom už nie je až taká pravda a veľa diagnóz je liečiteľných až v 95 percentách, čiže potreba cítiť „veď bojuj, vydrž ešte, musíš tu odovzdať niečo svetu“. Na druhej strane potrebuje onkopacient pokoj, byť sám. ale byť sám s takým pocitom, že keď sa obzriem, tak je tu niekto, na koho sa môžem obrátiť a pomôže mi. A o toto sa snažíme. Ukázať týmto ľuďom - aha prišlo 250 ľudí a ty, ak sa rozhodneš, tak nájdeš medzi nimi murára, nájdeš futbalistu, nájdeš policajta, nájdeš medzi tými ľuďmi človeka, čo výborne varí alebo človeka, ktorý prežil to, čo prežívaš ty. Vie ako sa cítiš. lebo iba človek, ktorý prežil liečbu najlepšie vie, ako sa chorý cíti, všetko ostatné je naozaj vzdialené. Veľa ľudí príde medzi nás takých, ktorí sami bojovali s onkologickým ochorením, alebo mali v rodine blízkeho, ktorý sa liečil či lieči. Ale prídu aj ľudia zdraví, ktorí si uvedomujú to šťastie. Aby som sa vrátil k úvodu. Sám som bol v nemocnici vyše sedem týždňov vkuse. Nemal som rád tie zbytočné otázky aké lieky, koľko injekcii si mal, radšej som sa bavil o tom, kedy postavíme garáž alebo kedy pôjdeme na bicykel. Nemal som rád dlhé návštevy, ale nemal som rád, keď som zostal sám. Moji rodičia už vedeli, kedy majú odísť, ale vedeli aj, že o 10 minút budem volať, nech sa vrátia a len nech sú! A tak sme sedeli v tichu, bez slov a len vedeli, že sme. Vedeli, že dám do toho všetko a ja som vedel, že tam sú. A toto sa snažíme dosiahnuť aj tu. Naposledy sme pomáhali jednej slečne, kde sa tá pomoc rozmohla a bolo to v médiách, na internete, že už bola zúfalá a unavená z toľkého záujmu. Potom to opadne, utíchne a človek sa otočí a ak potrebuje ten pocit, vtedy sme tu.
Do akej miery je pre pacientov potrebná materiálna pomoc, výťažok zo zbierky?
