RAJEC. Spomienky a pozitívne reakcie rozpútala na sociálnej sieti fotografia čakárne železničnej stanice v Rajci. Paradoxne si cestujúci jej staré vybavenie cenia, pôvodné lavičky s kachľami sa miesto narážok na potrebu vynovenia dočkali skôr obdivu.
Ľudia na miestnosť pozerajú so záujmom aj nostalgiou. „Presne takto si to pamätám. Veľmi milé a krásne spomienky,“ opakuje sa v komentároch.
Na minulosť miestnej železnice sme sa pýtali historika dopravy Petra Šimka z Považského múzea. Ako podotkol, železnica medzi Rajcom a Žilinou tento rok oslávi svoje 125. výročie. Trať bola postavená v roku 1899 kvôli napojeniu obcí v bočných dolinách, hlavné trate už v spomínanom čase totiž vybudované boli a dopĺňali sa o vedľajšie.
Udalosti začali postupne písať aj históriu troch staníc na trati. Vznikli v Lietavskej Lúčke, Konskej pri Rajci a v meste Rajec. Keďže išlo o konečnú stanicu, na mieste postavili najväčší objekt.
Cestu pod Strečnom opäť zasypali skaly, tvoria sa kolóny Čítajte „Železnice mali všetko zadelené do tried, takže budova v Rajci bola druhej triedy, ostatné dve štvrtej triedy. Budovy boli pôvodne svetložltej farby s bielym kvádrovaním na nárožiach a okolo okien. Bol to typický takzvaný železničný architektonický štýl,“ spomína Šimko.
Čakáreň pre bohatých prestavali
Na prízemí rajeckej stanice bola podľa jeho slov dopravná kancelária a dve čakárne. Jedna slúžila pre tých, čo si mohli dovoliť drahšie cestovné lístky a pohodlnejšie cestovanie, ďalšia bola určená pre zvyšnú, tretiu vlakovú triedu. Poschodie sa využívalo ako naturálny byt.
„Výpravná budova v Rajci prešla v rokoch 1961 zásadnejšou rekonštrukciou, ktorá zmenila jej vzhľad. Pristavaný bol prízemný trakt na severnej strane s kanceláriami a záchodmi a prestrešenie perónu pred budovou. Čakáreň prvej a druhej triedy bola prestavaná na osobnú pokladňu, odkiaľ sa vydávali lístky do zostávajúcej čakárne,“ hovorí Šimko o stave objektu s tým, že neskôr prebehli už len drobnejšie úpravy.
Niektoré budovy veľké zmeny obišli
Dnes sa rekonštrukcie budov uberajú prevažne smerom znižovania energetickej náročnosti. Ak by sme teda podľa Šimka chceli stavbe prinavrátiť jej pôvodné hodnoty, museli by sa potrebné prvky obnoviť ako repliky. Je to možné, no na druhej strane aj finančne náročné.
V okolí sa napríklad do pôvodnej podoby podarilo upraviť výpravnú budovu v Starej Turej či strážny dom v Staškove. Ako však potvrdzuje historik dopravy, neboli prestavané do takej miery ako v Rajci.
Skvelý obrat a najvyššia návšteva za 15 rokov! Žilina vyradila slávny Dortmund Čítajte Na trati medzi Rajcom a Žilinou má svoj pôvodný charakter hlavne výpravná budova v Konskej. Vyhla sa zásadnejším rekonštrukciám. Nadšenec a historik dopravy pripomína, že pôvodné sú aj niektoré strážne domčeky, kde kedysi bývali a pracovali výhybkári. Stoja v Konskej a Lietavskej Lúčke.
„Pri významnejších priecestiach boli tiež strážne domy, ale stojí z nich už len jeden, nachádzajúci sa medzi Kľačami a Rajcom. V Porúbke a Bytčici boli takzvané rozšírené strážne domy s čakárňami, keďže tu boli zriadené zastávky. Stoja dodnes.“
Ďalej sa dočítate aj:
- čím bola vtedajšia doprava príznačná,
- koľko mala stanica zamestnancov,
- ako fungovala komunikácia a čo sa na nej zmenilo,
- v čom časy monarchie pretrvávajú dodnes,
- prečo sa v lokalite hovorí o koľajniciach smrti.
„Pri významnejších priecestiach boli tiež strážne domy, ale stojí z nich už len jeden, nachádzajúci sa medzi Kľačami a Rajcom. V Porúbke a Bytčici boli takzvané rozšírené strážne domy s čakárňami, keďže tu boli zriadené zastávky. Stoja dodnes.“
Pred očami má parné rušne
Napriek chodu času však pôvodný vzhľad či fungovanie staníc zostáva uchované aspoň v historických prameňoch a predstavách ľudí.
Peter Šimko ich má pri pohľade na rajeckú stanicu jasné: „Pred očami sa mi vybavujú historické fotografie s parnými rušňami, ktoré tu zachádzali až do roku 1972. Najskôr to bola malá lokomotíva radu 310.5, ktorá tu denne slúžila do roku 1938. Od roku 1934 ju dopĺňali aj motorové vozne, ale postupne sa tu striedali rôzne čoraz väčšie rušne.“
Nákladné vlaky ťahali tu v 60. a 70. rokoch aj takzvané štokre, najväčšie nákladné parné rušne v Československu. V stanici bola i výhrevňa pre jeden rušeň a drevený sklad. Spojená bola i s vodárňou, pred ňou sa nachádzala zásoba uhlia a vodný žeriav. Prostredníctvom neho sa do parných rušňov dopĺňala voda.
Zamestnanci sľúbili vernosť
V stanici pracoval okrem prednostu aj správca, pričom prakticky plnili obaja aj funkciu výpravcov, kedysi ale špecializovaná nebola. S nimi sa o chod stanice starali aj výhybkár a staničný batožinár.
„Rajec bol aj domovskou stanicou vlakového personálu, ktorý tvoril vlakvedúci František Boronkai a dvaja vlakoví sprievodcovia a rušňového personálu tvoreného strojvodcom, kuričom a predkurovačom, ktorý mal na starosti výhrevňu. V roku 1915 pribudla funkcia tretieho úradníka,“ popisuje ďalej Šimko.
Počas prevratu v roku 1918 k výmene personálu nedošlo, všetci sľúbili vernosť novej Československej republike.
Kým v 20. a 30. rokoch mala stanica maximálne siedmich zamestnancov, po druhej svetovej vojne ich bolo až 15. Pracovná doba sa totiž skracovala, zavádzali sa pracovné zmeny a profesie sa špecifikovali. Teraz sa tu v zmenách striedajú jeden výpravca a jeden výhybkár.
Časy monarchie pretrvávajú
Už od začiatku boli budovy vybavené telefónom, výpravcovia ním prijímali a odhlasovali vlaky medzi jednotlivými stanicami.
Hoci v súčasnosti už výpravcovia používajú počítače, niektoré činnosti dodnes pripomínajú časy monarchie: „Napríklad výhybky sa stavajú miestne a výhybkári sa k nim po príchode vlaku do stanice musia presúvať z výpravnej budovy peši alebo na bicykli. Jeden z vlakov tak musí čakať na vykrižovanie i viac ako desať minút.“
Bývanie už lacnejšie nebude. Teraz sú ceny bytov nižšie takmer o tretinu, karta sa ale obráti Čítajte Až do 30. rokov bol na trati zväčša vždy len jeden vlak, nemal sa s čím zraziť. Druhý vlak bol nanajvýš miestny nákladný.
V danej dobe bola v Rajci dokonca kvôli šetreniu zavedená aj zjednodušená doprava, čo znamená, že namiesto výpravcov ju riadil dispečer v Žiline, aj to len v mimoriadnom prípade. Križovania vlakov boli vopred dané predpisom.
Po druhej svetovej vojne sa vrátil systém telefonického riadenia výpravcami a stanice boli doplnené o vchodové návestidlá, ktorými výpravca povoľoval vlakom vojsť do stanice. Ovládali sa pákami zo skrinky pred budovou. V 80. rokoch ich nahradili svetelné zariadenia.
Koľajnice smrti
Napriek snahe o zabezpečenie bezproblémovej dopravy sa všetky okolnosti ovplyvniť nepodarilo a miestne koľaje neobišli ani tragické udalosti.
Dokonca o nich možno hovoriť ako o koľajniciach smrti: „Železnica Žilina – Rajec v minulosti akoby priťahovala nehody. Najčastejšie išlo o strety vlakov s vozidlami na priecestiach,“ rozpráva Šimko.
Starší Žilinčania si podľa jeho slov pamätajú na 14. október 1988, keď sa na priecestí pri Elektrovode zrazil vlak s autobusom. Našťastie si žiadalo životy troch osôb. „V určitom období dokonca štatisticky vychádzal počet nehôd na kilometer trate ako jeden z najvyšších práve pre trať Žilina – Rajec.“
