ŽILINA. Deň či dokonca ráno bez alkoholu si JOZEF PAPAJ už nevedel ani predstaviť. Závislosť si nepripúšťal až do momentu začatia ústavnej liečby. „Ja som z liečby ani nechcel ísť domov, bál som sa civilného života,“ spomína 63-ročný Jozef, ktorý dnes abstinuje už takmer 23 rokov.
Bez doliečovania, komunikácie a série aktivít by ale svoju cestu nezvládol. Karta sa obrátila natoľko, že šesť rokov predsedal Klubu abstinentov Žilina a jeho vedením pomáhal život zlepšovať aj ďalším. Doteraz tak robí ako štatutár organizácie.
Práve na nový rok si viacerí dávajú predsavzatie, že obmedzia alkohol, respektíve sa ho vzdajú úplne. Ak ho napríklad človek nedokáže dodržať a alkohol ho láka až príliš, treba podľa vás zbystrieť?
Keď človek sám sebe bez nátlaku povie, že nebude týždeň alebo napríklad mesiac piť a padne, bude hľadať výhovorky, prečo slovo nedodržať, môže mať problém.
Alkoholizmus ale nevznikne zo dňa na deň a tiež platí, že keby chodili aj štyria ľudia spolu na pivo v rovnakej intenzite a pili rovnako veľa, nemusia mať rovnaký nábeh na alkoholizmus. Zo skúseností a príbehov alkoholikov môžem povedať, že zväčša je to osoba, ktorá stále podnecuje k ďalšiemu popíjaniu.
Tisícky protestujúcich zaplnili Hlinkovo námestie v Žiline. Vláde odkázali, že sa nedajú zastaviť Čítajte Keď sa pozriem na seba, na svoj minulý život pred 22 rokmi, svoj problém s alkoholom som si v žiadnom prípade nepripúšťal. Odmietal som, že som chorý.
Vedel som jedine to, že je zo mňa ožran a pijan. Keby mi niekto z mojej rodiny či priateľov povedal, že som alkoholik alebo závislý človek, zle by sa to skončilo.
V akom zmysle?
Takpovediac by som ho vyškrtol zo zoznamu blízkych ľudí. Neuniesol by som podobné tvrdenia na moju osobu.
Je z vašich skúseností možné povedať, kedy sa z človeka stáva alkoholik? Môžeme načrtnúť nejakú hranicu?
Určite nejde o ročnú záležitosť, buduje sa viacero rokov, u niekoho aj dvadsať. Platí pritom, že človek pije stále viac, väčšie množstvo ako ostatní a častejšie než bolo bežné. Návšteva napríklad odišla domov, no ja som mal potrebu ísť ešte do krčmy.
Samozrejme, diagnózu stanovujú lekári, no my máme svoje nepísané pravidlo, názor na prítomnosť závislosti. Ak má s braním mojej drogy niekto už značný problém, či už blízki ľudia, zamestnávateľ alebo ja sám, treba situáciu riešiť. Ak sa stretávame s výčitkami, sme nezodpovední, pociťujeme bolesti či zdravotné problémy, treba sa spamätať.
Môže značiť problém aj istý psychický návyk?
Keď si premietnem svoj bývalý život, najväčší problém bol pre mňa zostať päť minút triezvy. Ide o fyzickú aj psychickú závislosť.
Proces k alkoholizmu bol zdĺhavý, dá sa ale povedať, že by takýto prílišný vzťah k pitiu spustil určitý moment, konkrétny podnet?
Nedá sa povedať, čo to spustilo. Na pitie, ani branie drog podľa mňa dôvod neexistuje. Človek si svoju cestu vyberie sám a dobrovoľne, ostatné sú výhovorky.
Ako vyzeralo vaše každodenné fungovanie?
Môj stav a intenzita pitia sa zhoršovali postupne. Najhoršie bolo asi obdobie zhruba tri roky pred liečbou. Opíjal som sa každý deň, predtým, než som išiel pre deti do škôlky, som sa zastavil v krčme. Potom som ich nestihol a vrátil sa znova k alkoholu. Všetko sa točilo okolo neho, až som prešiel na ranné dúšky.
Ďalej sa dočítate aj:
- čo kvôli liečbe Jozef absolvoval a ako napredoval,
- prečo sa obával návratu domov,
- aký vplyv mala situácia na jeho rodinu,
- čo mu pomáhalo po prepustení z ústavnej liečby,
- ako funguje klub abstinentov a kto sa do neho môže pridať,
- ako môže alkoholikovi pomôcť okolie.
Najskôr som zamieril do krčmy a až potom do práce. Napokon som už nechodil ani do roboty a požičiaval som si peniaze. Ak sa mi niečo nepodarilo ukradnúť z domu, musel som si ich zohnať inak.
Po niekoľkonásobných upozorneniach od šéfa, kedy mi hrozil výpoveďou, som sa spamätal. Zľutoval sa a dal mi ešte šancu.
Sadol som poslednýkrát do krčmy, aj s bývalým kamarátom, ktorý onedlho zomrel na epileptický záchvat. Zbalil som si veci a navštívil lekárov, ktorí mi povedali ďalší postup.
Absolvoval som trojtýždňové prerušenie ťahu, detoxifikáciu, a následne nastúpil na ústavnú liečbu. Bol som v kúte a ako som si uvedomil, len tak sa z neho nedostanem. Ešte som však netušil, že som závislý. Len som myslel, že som ožran, ktorý si rád vypije. Uvedomenie prišlo až počas liečby.
Ako ste napredovali?
Po nastúpení na ústavnú liečbu v Pezinku som si hneď povedal, ako hrozne som dopadol. Bol som zároveň rád.
Človek tam má skupinovú psychoterapiu, kde ho rozoberú na drobné, ak sa nechá. Keď nebude proti doktorom bojovať, vyhovárať sa na druhých a prijme okolnosti ako fakty, ide o dobrý základ.
Ja som z liečby ani nechcel ísť domov, bál som sa civilného života. Obával som sa, že ma moje pôvodné prostredie opäť zmätie.
Matka transrodového dieťaťa: Niektorým ľuďom chýba rešpekt a snaha pochopiť Čítajte Na všetko nás ale počas liečby pripravovali. Vedeli sme, čomu sa vyhýbať vrátane starých kamarátov, museli sme mať suchú domácnosť bez alkoholu, strániť sa aktivít, pri ktorých sa pilo. Hoci kedysi som na firemné večierky chodil, aby som sa zadarmo opil, po liečbe ma na ne museli dlho prehovárať.
Podporovala vás pri liečbe aj rodina? Bola vašou motiváciou?
Mali sme dve dcéry, zhruba 13-ročné. Rodinný džbán bol už žiaľ rozbitý, nemohol byť ako zo začiatku. Manželka mala podanú žiadosť o rozvod, no počas mojej liečby ju stiahla. Spoločný život sme sa snažili dať po mojom návrate dokopy.
Popritom som chodil do klubu abstinentov, venoval sa tamojším aktivitám, navštevoval liečebňu, absolvoval posilňovacie liečby. Venoval som sa sebe, ako abstinenti musíme mať seba vždy na prvom mieste, až potom nasleduje rodina.
Vzťahy sa mi síce zlepšili, ale po 19 rokoch mojej abstinencie sme sa aj tak rozhodli rozísť. Pred pol rokom som sa znovu oženil. Manželka je tiež členkou klubu, abstinuje dobrovoľne už štyri roky, závislá pritom nie je. S bývalou ženou a dcérami mám ale stále dobrý vzťah.
Ústavná liečba vám trvala tri mesiace, je ale podľa vás takáto dĺžka postačujúca? Môže dlhé roky s alkoholom a návykom vyvážiť pár mesiacov?
Toto bola strednodobá liečba, môže trvať od desiatich týždňov do troch mesiacov. Krátkodobá liečba je návšteva psychiatra, okrem nej funguje aj dlhotrvajúca, čiže resocializačné zariadenia. Využíva sa často, mne však stačila ústavná liečba s tým, že išlo len o začiatok môjho prerodu.
Potrebný je aj doliečovací proces, teda návšteva klubov, jeho aktivít, psychiatrov, vzájomná komunikácia či chodenie na besedy do škôl. Bez toho všetkého by som to nezvládol.
Ako vyzerajú stretnutia v žilinskom klube abstinentov?
Sedíme v kruhu, zväčša pod vedením predsedu, a hovoríme o plánovaných aktivitách nášho i ďalších klubov. Potom rozprávame o sebe, dávame si rady, chválime sa so svojím šťastím, ale nevynechávame ani zdieľanie svojich starostí.
Pomáha teda ľuďom aj pocit zaradenia sa do akejsi komunity?
Určite, pri abstinencii sme si navyše všetci rovní. Ak sa aj človek vráti z recidívy, kedy alkoholu znova prepadol, chvíle sú pre neho ťažké, málokto z okolia mu prejaví dôveru. K nám sa môže vrátiť. Vieme si navzájom pomôcť, no človek musí dodržiavať zásady a navštevovať nás pravidelne.
Keďže ste klub viedli, snažili ste sa téme kvôli pomoci ľuďom priblížiť aj viac odborne?
Nie sme lekári. Sme však abstinujúci ľudia a skúsenosti naučia niekedy najviac.
Nápomocné sú aj spomínané aktivity, čo organizujete?
Základným programom sú klubové stretnutia, raz do týždňa po dve hodiny.
Robíme rodinnú terapiu, kedy ideme na štyri dni niekam na výlet, zrelaxujeme sa, stretávame a rozprávame. Ďalej pripravujeme športové podujatia, turistiky, chodíme na besedy po školách. Vždy si ako vedúci zoberieme na prednášku aj niekoho z abstinentov, školy sa nám dokonca ozývajú aj samé.
Radoslav Daniš má rád čaro dedinského futbalu. Pobije sa Veľké Rovné o historický postup? Čítajte Robíme tiež vlastné školenia, kedy nás navštevujú odborníci na rozličné témy. V septembri, párne roky, býva celoslovenský kongres abstinujúcich, vždy ho pripravuje jeden klub, my sme ho robili v roku 2014.
Nepárne roky býva zas naše celoslovenské stretnutie v športe, v Žiline sme ho usporiadali v roku 2021. Robíme si program pri vianočnom stromčeku či pri guláši, kde prichádza aj 80 ľudí. A zabavíme sa i bez alkoholu.
Koľko máte členov?
Ľudia sa stále striedajú, no aktívnych môže byť cez 60 členov. Máme medzi sebou nielen alkoholikov, ale aj gamblerov a narkomanov. Žien je menej, ale sú.
Kto sa k vám môže pridať? Nemusí človek absolvovať žiadnu predošlú liečbu?
Ktokoľvek. Prichádzajú k nám aj rodinní príslušníci, ženy si k nám chodia po rady, keď si nevedia pomôcť so svojím mužom. Je len jediná podmienka. Osoba musí byť triezva a chcieť pre seba niečo urobiť.
V tomto prípade teda asi nemá zmysel alkoholikovi dohovárať. Ako by sa okolie malo správať, aby mu čo najviac pomohlo?
Ak mi niekto dohováral, vysmial som sa mu do očí. Najhoršie je však nerobiť nič. Na každého platí niečo iné, na niekoho známi alebo jedno z vnúčat. A nakoniec to zvykne byť tá s kosou.
