ŽILINA. Z umelkyne a pedagogičky sa po vlastných skúsenostiach stala aj aktivistka a bojovníčka za práva transrodových ľudí.
Žilinčanka PAVLÍNA FICHTA ČIERNA sa odlišným ľuďom stojacim na okraji spoločnosti venuje dlhodobo. Od roku 2018 jej pohľad na spoločnosť zmenila i neľahká cesta za dosiahnutím plnohodnotného života pre svoje dieťa.
Po tom, čo sa jej zdôverilo so svojím rodovým nesúladom, sa ani napriek nepriaznivým postojom verejnosti nezľakla. Práve naopak, jej syn Claude Johann v nej našiel obrovskú podporu, prešli spolu životnou skúškou.
Často poukazujete na odlišnosť ľudí, na osoby na okraji spoločnosti. Prečo ste sa prvotne rozhodli venovať týmto témam?
Všetko sa začalo okolo roku 2000, keď sme si ja aj moja stará mama prechádzali zdravotnými ťažkosťami. Na pacienta ako takého som sa po vlastných skúsenostiach sústredila aj v umení, v dielach som reflektovala napríklad nežiaduce účinky liekov.
Postihnutie ho nezabrzdilo. Niektorí ma ľutujú, a to nie je dobré, hovorí Žilinčan Ján Kerecman Čítajte Pacient je určitým spôsobom izolovaný a uvedomovala som si, že izolovanosť môže byť aj sociálna, urbánna, psychologická či mentálna. Časom tak vznikali diela, ktoré s mojimi úvahami korešpondovali.
Zrealizovala som viaceré projekty s ľuďmi zo svojho okolia, ktorí boli v odlišných situáciách. Vo videách s využitím rôznych princípov vizuálnej skladby a strihu odhaľovali svoj príbeh aj životnú filozofiu. Často mali úplne iné východiská v porovnaní s osobami, ktoré podobnými starosťami netrpeli, alebo sa neocitli na periférii spoločnosti.
Ďalej sa dočítate aj:
- ako umelkyňu ovplyvnila téma transrodovosti,
- kedy sa dozvedela o rodovom nesúlade dieťa a ako reagovala,
- ako sa zmenil jej pohľad na spoločnosť,
- akým spôsobom situáciu riešili a s akými problémami sa stretli,
- ako na tranzíciu reagovalo okolie,
- ktoré mylné predstavy kolujú medzi verejnosťou,
- či v otázke transrodovosti nastal na Slovensku posun,
- prečo ľudia podobné témy neprijímajú.
Kamera sa v tom období stala mojím hlavným pracovným nástrojom a témy so sociálnym kontextom boli pre mňa zmysluplné. Ocitla som sa na vlne silnej empatie a úvah o svete, kde utrpenie existuje v tom istom morálnom vesmíre, ktorý všetci obývame rovnako, ako sa vyjadril teoretik Grant Kester.
Samozrejme, za desaťročia, čo sa umeniu venujem, pribúdali témy a menili sa moje priority. Človek sa nemôže vždy dlhodobo venovať len jednej línii, potrebuje sa rozvíjať, experimentovať a reagovať na aktuálnu situáciu.
Podobne ste reagovali aj na vlastné skúsenosti ako matka transrodového dieťaťa.
Áno, ale okrem osobnej skúsenosti som chcela poukázať hlavne na nespravodlivosť. Na postavenie transrodových osôb v našej spoločnosti.
Tvorbou som chcela ľudí povzbudiť, aby si kládli otázky, hľadali odpovede a spolu so mnou sa možno snažili aj o presadenie zmeny.
Prehovárali ste k ostatným, no dá sa povedať, že aj vám samej tvorba pomohla vyrovnať sa so situáciou?
Niektorí umelci hovoria, že umenie je pre nich terapia. Pre mňa však išlo o vyjadrenie postoja. O priestor, v ktorom som mohla reflektovať tému z rozličných uhlov pohľadu. Časť svojich diel s témou transrodovosti môžem nazvať aktivizmom v umení.
Patrí k vašim projektom o transrodovosti aj aktuálna výstava SPOLUBYTIE v Žiline?
Výstava SPOLUBYTIE vznikla spolupráci s Danielou Krajčovou. Tému transrodovosti však výstava reflektuje snáď len jedným utajeným detailom, a to v rámci videa s názvom Katalóg tajností. V jednom bode odkazuje na starosti, ktoré nastali v procese tranzície môjho dieťaťa.
Mojím prvým dielom s témou transrodovosti bol videofilm Transfokácia po zatienení, kde je aktérkou aktivistka Romina Kollárik. V ďalšom projekte Chris alebo Stred sveta vystupuje ako ústredná postava Christián Havlíček, ktorý dlhé roky pomáha trans ľuďom formou poradenstva.
Nela je v Amerike maximálne spokojná. Chce ďalej študovať, domov sa nechystá Čítajte Som veľmi rada, že sa mi zhodou okolností podarilo natočiť aj vyjadrenia významných zahraničných transrodových osobností na World Pride v Kodani, kde sme so synom Johannom pricestovali kvôli interview s tamojším členom rodičovskej organizácie, ktorá sa zameriavala na podporu trans detí.
Najviac známym sa stal projekt Za trest (2020). Spolu s Johannom ako aktérom som realizovala fotografie doplnené sloganmi odkazujúcimi na nespravodlivosť, ktoré reflektovali ťažkú situáciu mladých trans osôb na Slovensku aj v Čechách.
Hovoríme o vyjadrovaní problematiky cez umenie, s čím ste sa ale borili v každodennej realite? Čím sa vaša cesta začala? Kedy ste zistili, že vaše dieťa žije v rodovom nesúlade?
Od malička som si všímala inakosť môjho druhého dieťaťa, jeho odlišné potreby, záujmy či spôsoby hrania. Nevedela som odhadnúť, čo presne sa deje, transrodovosť som zo začiatku nezvažovala, až neskôr.
V 13 rokoch, keď sa z dieťaťa začal stávať tínedžer, bolo jeho odlišnosť badať čoraz viac. Zosmutnel. Ubezpečovala som ho, že sa mi môže zveriť, a tak sa odhodlal.
