ŽILINA. Hendikep pre nich nie je prekážkou. Žilinská nadácia Krajina harmónie ku koncu decembra už tradične ocenila ľudí s postihnutím a ich dlhodobých podporovateľov. Vďaka nim sa k normálnemu životu posunul aj hrdý Žilinčan a vášnivý fanúšik žilinských športových klubov 53-ročný JÁN KERECMAN.
Napriek hendikepu už viac ako 13 rokov žije samostatne a cíti sa slobodný.
Stredný stupeň mentálneho postihnutia či problémy so sluchom mu z radosti zo života neubrali. Je príkladom toho, že ak ľuďom s hendikepom okolie dôveruje, dokážu napredovať a postarať sa o seba aj sami.
„Niektorí ma ľutujú, a to nie je dobré. Lepší sú tí, ktorí ma berú medzi seba. Vtedy sa cítim ako normálny človek,“ hovorí Ján. „Som spokojný s tým, ako žijem, veľmi.“
Od nadácie ste v roku 1995 ako prvý získali cenu Forresta Gumpa. Čo pre vás znamenala?
Veľmi veľa, bolo to prvé ocenenie, uznanie, že som dosť dobrý.
Zhodnotiť samého seba je niekedy ťažké, ale skúste povedať, čím ste si ju zaslúžili?
Začal som ako prvý človek s postihnutím pracovať a veľmi ma to bavilo. Pracujem doteraz. Musím, lebo bez práce nie je výplata a bez výplaty sa nedá zaplatiť nájomné ani ísť na pivo.
Hanba žilinskej nemocnice je minulosťou. Nevkusné stánky odstránili Čítajte Už pred rokmi ste teda spravili pozoruhodný pokrok, dokázali ste sa včleniť do spoločnosti aj napriek svojmu postihnutiu a ťažkostiam. Kam ste sa odvtedy ešte posunuli? Čo sa zmenilo?
Prešiel som dlhú cestu, naučil som sa žiť podľa seba a potrebujem len malú podporu. Spolieham sa hlavne na seba a mám veľa kamarátov. Viem sa rozhodnúť, čo je pre mňa najlepšie a niekedy som aj tvrdohlavý.
Pomáhajú vám s náročnejšími úlohami komunitní pracovníci aj dnes, alebo ste nápomocný aj vy im?
Dodnes mi pomáhajú zvládnuť financie, úrady, užívať lieky. Pomôžu mi pri veľkom upratovaní doma, ak som chorý, keď potrebujem opraviť načúvací strojček a vtedy, keď niečo treba. S kamarátmi s postihnutím sa stretávame, rozprávame, hráme spolu dámu, človeče, karty, rád im dám svoj optimizmus, keď sa im nechce.
Ďalej sa dočítate aj:
- či sa Ján Kerecman stretával s predsudkami,
- ako mu pomohla žilinská nadácia,
- kedy sa dokázal osamostatniť,
- aké dôvody ho trápili najčastejšie,
- čo mu robí najväčšiu radosť.
Boli aj chvíle, kedy ste o sebe a normálnom živote pre svoj zdravotný stav pochybovali?
So svojím postihnutím som sa naučil žiť. Niekedy som sa bál, ako ma budú brať ľudia. Niektorí ma ľutujú, a to nie je dobré. Lepší sú tí, ktorí ma berú medzi seba. Vtedy sa cítim ako normálny človek.
