ŽILINA. Môžeme ho označiť za ikonu slovenskej horskej cyklistiky. Martinovi Knapcovi už odmalička učaroval bicykel. V zjazde sa stal sedemkrát majstrom Slovenska (raz v žiackej, trikrát v juniorskej kategórii a trikrát v kategórii elite). Nasledovalo však obdobie, počas ktorého si viackrát vykĺbil rameno a premýšľal nad tým, že sa s týmto športom rozlúči.
Ťažké obdobie ho však nezlomilo a z kategórie downhill presedlal na enduro, v ktorom má za sebou tiež zopár úspechov. Takisto absolvoval preteky v spoločnom reprezentačnom tíme s legendárnym Petrom Saganom. Okrem toho sa venuje aj trénerstvu, pričom jeho zverenec Richard Tandara sa nedávno stal majstrom sveta v zjazde do 15 rokov.
29-ročný rodák z obce Stránske pri Rajeckých Tepliciach je cyklistom telom aj dušou, pričom okrem jazdenia sa venuje aj rozvoju cyklistiky. Pred piatimi rokmi sa spolu s Michaelom Kolářom rozhodli vybudovať trailové trate pre horskú cyklistiku v Žiline, pričom tento projekt oficiálne spustili do prevádzky počas leta 2022.
Už tieto úvodné riadky napovedajú, že Martin Knapec má za sebou pozoruhodný životný príbeh, o ktorý sa s nami podelil v spoločnom rozhovore.
Ako a kedy ste sa dostali k cyklistike?
Bicyklovať som začal už ako trojročný. Prvý bicykel BMX som si požičiaval spolu s bratom. Neskôr sme sa stretávali ako partia chalanov, dostal som prvý odpružený bicykel. Sledovali sme starších chalanov z dediny, ktorí mali motorky. My sme ich nemali, tak sme ich aspoň napodobňovali na bicykloch (úsmev).
Postupne sme si robili trate a hľadali sme lepšiu technológiu. Prvý horský bicykel dostal brat, no jeho to na ňom až tak nebavilo. Odjakživa som jazdil na horských bicykloch, takže mi to bolo súdené. Najviac som sa tešil na jazdu dole kopcom. Okrem cyklistiky som sa v detských časoch venoval aj futbalu, hokeju a motorke.
Čím si vás cyklistika najviac získala?
Asi mi to bolo súdené, pretože už keď som mal tri roky, prvým znamením bolo, že som na seba potiahol bicykel, stará liberta mi spadla na nohu a zlomila mi stehennú kosť. Museli mi ju naťahovať, aby to dobre zrástlo.
Mama mi povedala, že už vtedy vedela, že budem mať k bicyklom blízko (úsmev). Odmalička som bol k tomu vedený, srdce ma k tomu ťahalo. Jazdiť na bicykli, zažiť ten adrenalín.
VI. liga skupina A: Kto sa stal najlepším brankárom, obrancom, záložníkom a útočníkom? Čítajte Pamätáte si, kedy ste absolvovali vaše prvé preteky?
Bolo to vo Veľkej Rači, mal som dvanásť rokov a jazdil som na požičanom bratovom bicykli. Ani som nebol bohvieako oblečený, mal som veľkú prilbu či veľké chrániče. Spadol som a preteky som ani nedokončil, ale mal som z toho radosť.
Bola to katastrofa, ani som to poriadne nezišiel. Bol som rád už len za účasť na pretekoch, čo vo mne vzbudilo chtivosť skúsiť to znovu. V štrnástich rokoch som si požičal prvý zjazdový bicykel a s mamou som išiel na preteky na Donovaly. Radosť som mal len z toho, že sa môžem ísť odviezť. Skončil som druhý len o pár stotín za víťazom.
Vtedy si otec uvedomil, že asi niečo zo mňa môže byť (smiech). Rodičia mi potom kúpili prvý zjazdový bicykel a tak sa to všetko začalo.
Martin Knapec na zjazdových pretekoch v roku 2013. (zdroj: Archív M. K.)Kedy prišiel moment, že ste si povedali, že by ste sa chceli cyklistike venovať profesionálne?
Prišlo to v pätnástich rokoch, keď sa mi začalo dariť a dostávalo sa mi aj určitej podpory. Povedal som si, že by som sa mohol v tomto športe posunúť ďalej. Začal sa som si postupne uvedomovať, že by som sa chcel cyklistikou živiť.
Od roku 2008 do roku 2014 ste sa sedemkrát stali majstrom Slovenska v downhille (raz v žiackej, trikrát v juniorskej kategórii a trikrát v kategórii elite). Ako si spomínate na toto obdobie?
Najväčší úspech v mladom veku som dosiahol počas prvého roka pôsobenia v juniorskej kategórii, keď som vyhral majstrovstvá Slovenska na Kubínskej holi pred slovenskou zjazdovou legendou Filipom Polcom ako nováčik v tejto kategórii. Podarilo sa mi zajazdiť najrýchlejší čas.
V junioroch som nemal konkurenciu a aj na majstrovstvách sveta v Leugangu sa mi podarilo takmer zajazdiť výborný výsledok, len som nedokončil finálovú jazdu. V semifinále som skončil piaty. Bral som to tak, že na Slovensku nemám konkurenciu a chcel som sa posúvať ďalej v celosvetovom meradle.
Na svetových podujatiach sa mi jazdilo ťažšie, akoby som sa nevedel uvoľniť. Cítil som väčší tlak, nevedel som dobre zajazdiť. Utvrdilo ma to v tom, že mám v tomto športe ďalej pokračovať, robilo ma to šťastným. Začal som si uvedomovať, že robím to, čo ma baví. Napĺňalo ma to. Na obdobie rokov 2008 až 2014 nemôžem zabudnúť.
Mali rodičia trpezlivosť a pochopenie pre váš koníček?
Áno a aj touto cestou sa im za to chcem poďakovať. Rodičia ma finančne veľmi podporili, chodili so mnou na preteky, starali sa o mňa, kupovali mi materiál. V hlave som bol však trošku zle nastavený, niektoré veci ma vedeli rozhodiť.
Ďalej sa dozviete:
- na ktorých troch ďalších podujatiach si Martin Knapec vykĺbil rameno,
- aké ďalšie zranenia sa mu stali počas kariéry (a nebolo ich málo),
- čo ho demotivovalo a z čoho bol extrémne vyčerpaný,
- obdobie ktorých rokov bolo preňho najviac psychicky náročné a či rozmýšľal nad koncom v cyklistike,
- kto mu v ťažkom životnom období najviac pomohol,
- aké iné zamestnania si vyskúšal,
- prečo prešiel zo športovej disciplíny downhill na enduro,
- koľko podujatí za rok Martin Knapec absolvuje a čo považuje za najväčšie úspechy,
- ako sa dostal ku elektrobicyklom a prečo sú podľa neho budúcnosťou cyklistiky,
- ako dlho sa pozná s Petrom Saganom, ktoré preteky spolu absolvovali a v čom mu radil,
- kde bude prebiehať a čo bude zahŕňať zimná príprava Martina Knapca na novú sezónu,
- aké ciele si dáva do novej sezóny,
- ako si najradšej oddýchne vo voľnom čase a kto je jeho cyklistický vzor,
- na ktorý zážitok nezabudne,
- ako sa zrodila myšlienka budovania trailových tratí v Žiline,
- koľko veľkokapacitných kontajnerov odpadu sa na Hradisku vyzbieralo,
- čo všetko tento projekt obnášal a koľko kilometrov trás je hotových,
- aké plány majú do budúcnosti a aká bola tohtoročná návštevnosť vybudovaného športoviska,
- ako vychoval majstra sveta v zjazde do 15 rokov a čo by si chcel ešte v cyklistike splniť.
Potom prišiel úsek vašej kariéry, kde ste si štyrikrát vykĺbili rameno...
Bolo to v rokoch 2014, 2015, 2016 a 2019. Prvýkrát sa mi to stalo na majstrovstvách sveta v Nórsku, na ktorých som reprezentoval Slovensko. Prišiel veľký skok, ktorý som nedoletel a vykĺbilo sa mi rameno. Bolo to veľmi nepríjemné, pretože som nevedel, čo sa mi stalo. Rameno som mal mimo kľúčnej kosti, kričal som.
Prišli ku mne záchranári a dali ma do stabilizovanej polohy. Nahodili mi ho naspäť a zafixovali. Na Slovensku som išiel na magnetickú rezonanciu a niektorí doktori mi hovorili, že by som mal ísť na operáciu, iní, že nie. Mal som tam Bankartovu léziu, čo je odtrhnuté labrum od kostnej drene. Pri mojom športe bola potrebná operácia. Nakoniec som ju absolvoval v Martine.
Dlhší čas som sa dával dohromady a ďalšie preteky som absolvoval v roku 2015 v Kranjskej Gore v Slovinsku. Išlo o Európsky pohár, na ktorom som si opäť vykĺbil rovnaké rameno. Opäť som musel ísť pod operačný nôž, tentoraz do Nemecka.
A aby to bolo všetko dokonané, v roku 2016 som si rovnaké rameno opäť vykĺbil na tých istých pretekoch aj úseku v Slovinsku. Dokonca som mal ešte aj rovnaké štartovacie číslo ako rok predtým. Neuveriteľná karma. Opäť som podstúpil operáciu a celý rok som bol mimo.
Roky 2017 a 2018 boli v pohode, ale v roku 2019 som si pre zmenu vykĺbil pravé rameno na českej enduro sérii, kvalifikácii na Svetový pohár na Malej Morávke. Po dvoch rokoch som už mal z hlavy preč všetky spomínané zranenia a zrazu sa mi stalo toto. Povedal som si, zase? Toto sa naozaj musí diať iba mne.
Už som sa opäť dostával do pohody a znovu prišlo zranenie. Demotivovalo ma to, či je to správna cesta a mám sa cyklistike venovať aj naďalej. Bol som z toho extrémne vyčerpaný, ale vydržal som to a dal som sa dokopy. Musím si zaklopať, že za posledné dva roky ma nepostihli žiadne zranenia.
Snímka z roku 2014 z majstrovstiev sveta v Nórsku, kde si Martin Knapec prvýkrát vykĺbil rameno. (zdroj: Archív M. K.)Bolo toto obdobie pre vás psychicky náročné?
Najťažšie obdobie bolo medzi rokmi 2016 až 2018. Rozhodoval som sa, kam sa budem ďalej uberať a zranenia tomu nepridali. Cítil som tlak a neistotu, čo mám robiť. Či sa nemám venovať niečomu inému.
Ale vydržal som a začal som robiť inú disciplínu – enduro. V tom mi to ide a venujem sa aj biznisu okolo cyklistiky. Toto obdobie mi veľa zobralo, ale zároveň aj niečo dalo.
Premýšľali ste nad tým, že úplne skončíte s cyklistikou?
Áno. Dokonca boli aj chvíle, kedy som cyklistiku nenávidel. Bol som z toho na nervy. Povedal som si, že mi to viac zobralo ako dalo. Na čo to robím, prečo sa ničím. Vyskúšal som si aj iné zamestnania – robil som plavčíka, trénera vo fitku či servis okolo bicyklov.
Takisto som sa venoval saunovým rituálom. Trošku som sa preliečil, odviezol som sa na bicykli a opäť som pocítil, že tento šport ma robí veľmi šťastným. Srdce mi dalo návod, ako pri ňom zostať.
I. trieda ObFZ Žilina: Kto sa stal najlepším brankárom, obrancom, záložníkom a útočníkom? Čítajte Kto vám v tomto ťažkom životnom období najviac pomohol?
Bývalý cestný cyklista Mišo Kolář. Spojili sme sa v tom, že sme začali vymýšľať spoločné projekty, pri ktorých som prišiel na iné myšlienky. Presviedčal ma, aby som to len tak nevzdal.
Stali sa vám počas kariéry aj iné zranenia?
Zlomené ruky, zápästia, kostičky, narazeniny. Mal som aj zlomené stavce, narazenú slezinu. Dvakrát do roka som mal aj otrasy mozgu. Bolo toho celkom dosť.
Mali práve spomínané zranenia vplyv na zmenu športovej disciplíny z downhill na enduro?
Presne tak. Zjazd bol veľmi vypätý, prirovnal by som to ku F1 v motoristickom športe. Musel som si naštudovať trať, preteky boli rýchle. Začal som si uvedomovať, že keď chcete byť v zjazde na Slovensku naozaj dobrý, tak poveternostné podmienky u nás nám neumožňujú dostať sa na úroveň svetových jazdcov v teplejších krajinách.
Ako zjazdár potrebujete byť na bicykli už od februára a musíme cestovať do zahraničia, čo stojí nemalé finančné prostriedky. Zatiaľ čo enduro bicykel viete využívať aj v neskorších zimných mesiacoch. Čo sa týka nákladov, nie je to také náročné. Zjazdy ma stáli aj veľa času na tréningy.
Keď chcete byť dobrý, musíte do toho investovať veľa času a prostriedkov. Obrazne povedané, pri endure stačí vybrať bicykel z garáže a ísť na kopec.
Viete porovnať – bol pre vás lepší downhill alebo enduro?
Pre mňa je enduro top. Vždy som bol viac výkonnejším atlétom. V zjazde sa jazdili krátke trate, v endure sú dlhšie preteky. Musím sa priznať, že dlhé trate mám rád, vyhovujú mi.
Koľko podujatí za rok priemerne absolvujete? A aké najväčšie úspechy ste dosiahli?
Pohybuje sa to v intervale desať až pätnásť pretekov za rok. V roku 2023 som absolvoval pätnásť pretekov. Dôležité je, aby to človeku nezačalo liezť na nervy. Predsa len, stále iba balenie, cestovanie a preteky, stále takto dookola. Môže sa stať, že po sezóne už z toho budete vyhorený.
Za najväčší úspech považujem 2. miesto na Európskom pohári 2021 v endure v Petzen na rakúsko-slovinských hraniciach. Na Svetovom pohári v endure v Leogangu v Rakúsku som zase skončil na 38. mieste.
A nemôžem zabudnúť ani na kategóriu e-bike, na ktorej som v lete 2023 na MS v Škótsku obsadil 14. miesto. Už deväťkrát mám titul majstra Slovenska – sedemkrát v zjazde a dvakrát v endure, na čo som tiež veľmi pyšný. Okrem toho som v endure dvakrát vyhral aj Slovenský pohár.
Keď už spomínate elektrobicykle, ako ste sa k nim dostali?
Bolo to pred tromi rokmi, kedy som absolvoval aj prvé preteky. Čím som starší, tým viac cítim, že mi sedia výkonnostnejšie športy. Elektrobicykel je pre mňa dobrá skúsenosť. Pretekár musí mať dobrú techniku jazdy hore a dole kopcom a vedieť aj dobre oddychovať.
Elektronické bicykle sú podľa môjho názoru budúcnosťou cyklistiky. Ak začnú vyrábať silnejšie motory či väčšie kapacity batérií, vedia ľudia vidieť nepoznané veci. Pešo by napríklad rovnaká trať trvalo dlho a na klasickom bicykli by ju nebolo reálne vyjsť.
Cyklistika je pre Martina Knapca celoživotnou vášňou. (zdroj: Archív M. K.)Niektoré preteky ste absolvovali v tíme s Petrom Saganom. Nezabudnuteľné chvíle, však?
Peter Sagan bol v roku 2022 prvýkrát na pretekoch cross country práve so mnou. S Peťom sa poznám už dlhšie, bola to pre mňa super skúsenosť. Z cestnej cyklistiky prešiel na horskú, ktorá je už o niečom inom. Človek potrebuje mať najazdené aj dole kopcom, začať vnímať úplne inú funkčnosť bicykla, pôdy a tlmenia. Bol v tom nováčik.
Keď sme minulý rok spolu štartovali, s viacerými vecami som mu pomáhal. Vedel som, že výkonnostne sa s ním nemôžem porovnať, ale viem mu pomôcť minimálne na štarte, že môže urobiť lepší výsledok. Ukázal som mu, kadiaľ má ísť, ako si má prehodiť, pôsobili sme ako tím. Bol to výborný zážitok. Takisto som mu pomáhal tento rok v Škótsku na MS v cross country.
Teší sa z toho, že si v cyklistike vyskúšal niečo nové. V cestnej už vyhral všetko, teraz prichádzal nabitý energiou a chuťou pretekať. Baví ho to a myslím si, že aj jeho zásluhou zase priláka ľudí viac na horské bicykle. Aj keď je v Žiline, tak si spolu zatrénujeme.
Ako prebieha vaša zimná príprava a čo všetko zahŕňa?
Nastávajúca príprava bude pre mňa špecifická. Prvé preteky budem mať v máji a už som začal so všeobecnou prípravou. Tá zahŕňa napríklad tri hodiny turistiky, zahrám si hokej, chodím si zaplávať a do toho si robím jednoduché silové veci, motorka, skialpinizmus. Robím všetky možné športy, ktorým sa nemôžem venovať počas leta, pri ktorých by mi hrozilo zranenie. Dvakrát do týždňa chodím do posilky, aby som spevnil vrch tela.
