TERCHOVÁ. Pravidelne sa stretávajú, aby šírili tradíciu ochotníckeho divadla v obci. Z piatich začínajúcich členov Terchovského národného divadla (TND) ju v súčasnosti udržuje kolektív päťdesiatich ochotníkov. Ďalší september oslávia už svoju desaťročnicu.
Ide pritom o zásluhu Vladimíra Šveca, divadelníka, ktorého snom bolo venovať sa herectvu a réžii profesionálne. Hoci by už od svojej mladosti trávil dni najradšej na javisku, realita doby mu nepriala. „Bol z veľkej rodiny na dedine a rozhodol sa ísť praktickejšou cestou, zameral sa na gastronómiu,“ popisuje jeho dcéra Bibiána Janšová.
Práve ona prevzala otcovu štafetu a s láskou k divadlu to dotiahla až k profesionálom. Umelecký smer vyštudovala a venuje sa mu dodnes. Ako dieťa začala s herectvom na dramatickom krúžku v základnej umeleckej škole, pokračovala na konzervatóriu a po šiestich rokoch sa zamerala na štúdium dramaturgie a divadelnej kritiky. Okrem svojho zámeru naplnila aj túžbu Šveca.
„Od mala som išla umeleckou cestou a on sa v tom videl. Užíval si ju spolu so mnou. Ešte počas mojej strednej školy mal vidinu toho, že zoženieme pár ľudí a spoločne si zahráme.“
undefined Čítajte Tak sa aj stalo. Obaja sa spojili a v roku 2014 oživili terchovský divadelný súbor. Po vyše 50 rokoch sa začali prví ochotníci z Terchovej či okolia obce stretávať, aby od septembra do Vianoc nacvičili predstavenie hodné potlesku divákov.
„Otec založil aj detskú dramatickú skupinu s približne 20 deťmi. Dnes sú z nich tínedžeri, ktorí sa k nám vracajú. Celkovo u nás kumuluje 50 členov súboru,“ približuje jeho dcéra, režisérka, scenáristka a zároveň aktuálna vedúca TND. Popri všetkom zaviedli na Veľký piatok spolu s členmi terchovského speváckeho zboru a občanmi Terchovej i živú krížovú cestu.
Divadlo prispôsobili miestnym
Podobné aktivity v Terchovej chýbali, hoci folklórom či tancom dedina prekvitá a hudobníkov má spomedzi slovenských obcí dozaista najviac, herectvu sa venoval málokto.
Ako sa aj Janšová dozvedela, predošlý divadelný súbor zostal prevažne na úrovni občasného skúšania, pričom hrával len príležitostne v školách.
„Ľudia sa spočiatku okúňali, môj otec má ale takú charizmu a šarm, že ich presvedčil. I keď si sami sebou neboli istí. Dnes k nám chodia dievčatá dokonca až z Bratislavy či Malaciek. Väčšina je samozrejme z okolia.“ Prednostne sa snažia terchovskému divákovi prispôsobiť i repertoár, okrem slovenskej klasiky a rozprávok sa doň pokúsili zaradiť aj súčasné hry.
