SÚĽOV-HRADNÁ. Všetko chcela dotiahnuť do dokonalosti, až ju zničil syndróm vyhorenia. Na javisku stála Zuzana Smatanová s depresiami bez toho, aby publikum rozoznalo jej problémy.
„Nechcela som prísť o tento kontakt s normálnym životom, ktorý som kedysi žila,“ spomína na ťažké chvíle rodáčka z obce Súľov-Hradná, ktorá má za sebou 20 rokov speváckej kariéry.
Do psychických ťažkostí sa dostala pre kolotoč povinností a vlastný perfekcionizmus. Vďaka odbornej pomoci sa ale vyliečila a ako sama hovorí, vyskladala sa úplne nanovo. Dnes robí duševnému zdraviu osvetu.
„Učili nás, že treba zaťať zuby, chytiť lopatu a ono to prejde, hlavne o tom pred druhými nehovoriť, lebo čo by si o nás, preboha, pomysleli. Zabudnite, prosím, na to. Najlepšie, čo môžete pre seba urobiť, je povedať o tom, nehanbiť sa a vyhľadať pomoc ako aj ja a dnes som opäť zdravý človek,“ dodáva. Hoci išlo o ťažké obdobie, považuje ho za svoje najvzácnejšie.
Ďalej sa dočítate:
- ako sa u speváčky psychické ťažkosti prejavovali a čo ich spôsobilo,
- ako ovplyvnili jej pracovný život,
- aké sú jej rady smerom k ľuďom s depresiou,
- čo by si mal človek všímať a kedy vyhľadať pomoc,
- po akých skúsenostiach začala svoje problémy riešiť ona,
- čo Smatanovej pomohlo a aké sú jej skúsenosti a antidepresívami,
- ako sa vplyvom duševných ťažkostí zmenila.
Psychickému zdraviu robíte osvetu na základe vlastných problémov. Čo vás ale podnietilo podeliť sa o súkromie s verejnosťou?
Obyčajná človečina. Keď som bola na tom zle, no pomaly som začala cítiť, že sa z toho dostanem, sľúbila som si, že raz budem pomáhať ľuďom, ktorí s tým bojujú ako ja vtedy.
Prišlo mi to prirodzené, lebo je dôležité povedať nahlas, že sa z toho dá dostať, keď človek o to zabojuje. Nie som za to národný hrdina, sú nás tisíce, ale práve preto, že nás je veľa, nemôžeme o tom mlčať.
Transrodovosť tu bola vždy, hovorí psychologička Buricová. Nejde o rozmar ani psychickú poruchu Čítajte Problémy ste napokon zachytili aj v skladbe Sľub, že prežijem. Komunikovanie problematiky môže byť prínosné pre mnohých, no na druhej strane, pomohlo takéto prezentovanie témy aj vám samej?
Áno, funguje to tak, že akonáhle človek zazdieľa svoju skúsenosť, pomôže aj sebe samému. Ľudia majú schopnosť potom spolu súzniť, a to sa stalo aj mne. Ozvalo sa mi neskutočné množstvo ľudí, ktorí to prežívajú tiež, že bojujú a že im moja pesnička pomáha vidieť svetlo na konci tunela. No povedzte, čo je viac.
Prešli ste si vyhorením. S odstupom času sa o ňom dozaista hovorí jednoduchšie a s nadhľadom, boli ste si ho ale vedomá aj počas prežívania tohto syndrómu, alebo ste prejavom nepripisovali vážnosť?
Akonáhle sa mi začali objavovať prvé fyzické príznaky, ako úzkosti, panické ataky, nevedela som, čo sa so mnou deje a objednala som sa k psychiatričke. Chcela som vedieť, čo to je, ako sa z toho dostanem. Ona mi vtedy oznámila, že je to syndróm vyhorenia, čo je už vážna psychiatrická diagnóza.
Musela som prijať fakt, že som chorá a musím sa z toho vyliečiť. To bola dôležitá informácia aj pre mojich najbližších, aby sa so mnou rozprávali citlivejšie, aby vnímali všetky odtiene týchto stavov s rešpektom a s láskou.
Čo považujete za dôvod vyhorenia? Čím sa všetko začalo?
