ŽILINA, POLUVSIE. Kvôli sľubu danému starým rodičom napísala knihu. Skutočné príbehy svojej rodiny. Júlia Marcinová, rodáčka z Poluvsia, o nich počúvala a za stolom so svojimi blízkymi debatovala od detstva.
„Veľakrát sa sústredíme na historické svetové udalosti, ale tieto malé dejiny podľa mňa tvoria tie veľké. A hoci ide o príbeh obyčajnej rodiny a ešte obyčajnejšej dediny, každá by si zaslúžila mať zmapovaný svoj príbeh,“ hovorí súčasná etnologička a riaditeľka Krajského kultúrneho strediska v Žiline.
Publikáciu „Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj" predstavila verejnosti aj na besede v žilinskom kníhkupectve.
Príbeh začala na starom cintoríne v Poluvsí, a hoci ju naň starý otec ešte ako malú brával pravidelne, dnes už mnohí ani nespoznajú, že na mieste odpočívajú zosnulí.
„Je to už len zvlnený terén, v rohu posledný kríž, pochovávať sa na ňom prestalo v roku 1907 a sú tam pochovaní i moji predkovia. V súčasnosti pri ňom bývam.“
V románe Marcinovej vystupujú osoby, ktoré v Poluvsí, v časti Rajeckých Teplíc skutočne žili a viacerí v nej život trávia doteraz. Na základe reálnych udalostí v rokoch 1860 až 1944 približuje príbeh viacerých generácií.
I keď je zobrazená história jej rodiny sčasti výnimočná, podobnosti so svojou v ňom vidí aj nejedna ďalšia rodina. Manželstvá z rozumu, rola majetkov, útrapy vojenčiny, hudba, spev či tvrdá práca. Aj tie patrili k vtedajšiemu životu vrátane obáv z vojny.
Román sa odvíja práve od jej pra prastarého otca Michala, ktorý sa narodil v spomínanom roku 1860, dodnes si ho pamätajú dvaja ľudia. Zúčastnil sa povstaleckých bojov v Hercegovine, ako vojak si odslúžil 12 rokov, deväť z nich v zálohe.
„Hovorilo sa, že vojna robí chlapa, na druhej strane ho ale v skutočnosti ničí,“ dodáva autorka s tým, že poznatky o vojne zvykli sprostredkovať prevažne ženy. Mužom sa jej o časoch hovorilo ťažko.
Dni trávila v matrike a kronikách
Okrem rozprávania svojich príbuzných bola jedným z najvyužívanejších zdrojov informácií matrika. „So starkým som písavala rodokmeň, donekonečna som sa zaujímala o historické údaje a tým, že moja mama bola matrikárka dlhé roky, mala som ľahký prístup k matričným knihám a údajom,“ spomína Júlia Marcinová.
