Asi sedemnásť rokov patril ku koloritu Žiliny. Akordeonistu Ľudovíta Jonáša si pamätá každý, kto sa pohyboval po centre mesta. Hrou na ulici si prilepšoval k dôchodku. Bez peňazí, ktoré mu hádzali okoloidúci do kufra, by Ľudovít nebol schopný utiahnuť výdavky na život po mozgovej príhode. Keď sa jedného dňa zo Žiliny vytratil, ulica Na bráne stíchla.
Jeho hru obdivovala aj pani Diana. Prekvapilo ju, keď 66-ročného muzikanta stretla v Lučenci v zlej životnej situácií, bez peňazí a čo je najdôležitejšie, bez harmoniky. Nástroj, na ktorý bol naviazaný, mu vraj ukradli. Žije na ulici, nevie sa dostať k dôchodku, je bez peňazí a vyžobrať sa mu podarí pár centov.
Kedysi prehľadával kontajnery ako bezdomovec, dnes do nich nazerá zo záľuby Čítajte Snažila sa od neho niečo dozvedieť a pomôcť mu. „Harmoniku mu ukradli a minule, keď spal vonku medzi panelákmi pri nákupnom centre Galéria, ho okradli aj o peniaze a zbili ho, mal opuchnuté oko. Keď som mu hovorila o ubytovni, tak mi tvrdil, že tam vraj bol, ale mám pocit, že to nie je pravda, keďže nemá občiansky preukaz, len nejakú preukážku na cestovanie a zdravotný preukaz. Chcela som s ním ísť aj doklady poriešiť, že by som mu to zaplatila ja, len aby mal občiansky, tak mi poďakoval, ale nechcel ísť,“ rozhovorila sa Diana o peripetiách s muzikantom, ktorý si podľa nej nezaslúži, aby skončil na ulici.
„Mám trošku obavu, či netrpí nejakou čiastočnou stratou pamäte alebo niečim podobným, pretože keď som sa s ním dlhšiu dobu rozprávala, tak zabudol, čo sme sa rozprávali na začiatku a stále dokola len tvrdí, že čaká na niekoho, kto má prísť za ním, nejaký príbuzný z Rimavskej Soboty a stále len čaká na dátum po 20., lebo vtedy má dôchodok a už pôjde zaručene preč,“ poukazuje na túžbu Ľudovíta Jonáša vrátiť sa do rodnej Banskej Bystrice, alebo do Žiliny, kde si ho ľudia, na rozdiel od Lučenca, vážili.
