ŽILINA. Marek Dučák liezol po stenách hôr už deviaty rok. Ako sám hovorí, pri tejto aktivite je pocit strachu prítomný vždy. V jeden deň sa ale zhmotnil. Len čo sa z vrcholu skalky rozhodol spustiť dolu a nasadol na laná, niečo sa pokazilo. Prebudil sa na zemi.
„Istila ma kamarátka, no došlo k nešťastnej náhode, nešlo o nedbanlivosť. Mala na sebe prvý raz prilbu, tá jej spadla a v rýchlosti si išla po ňu. Práve v momente, kedy som sa začal spúšťať. Od vtedajšieho pádu som na vozíčku,“ hovorí štyridsiatnik Marek takmer 15 rokov po nehode.
Spočiatku na podobné pohybové činnosti zanevrel, z ponúk na parašporty, len po dvoch mesiacoch od nešťastia, zostal znechutený.
Posledné dva roky je ale všetko inak. Stretol Annu Čaplickú, Žilinčanku s túžbou združiť paralezcov, vytvoriť im vhodné podmienky na športové lezenie a vrátiť im motiváciu dosahovať v živote nové ciele.
Bánovej zachránil bod v Martine z poslednej akcie gólovou hlavičkou brankár Peter Kosa Čítajte Zázemie pre tréningy dnes nachádzajú na Lezeckej stene K2, pod záštitou Horolezeckého klubu James Šarpoš Žilina.
Úraz ich nezastavil
Myšlienka paralezenia sa u Čaplickej zrodila v roku 2004, kedy sa jej po úraze pri lezení začalo polepšovať. Vzhľadom na množstvo postihnutých športovkýň združených v klube jej napadlo zorganizovať ženskú parahimalájsku expedíciu.
Pre finančnú náročnosť plánov začala spolupracovať so Slovenským paralympijským výborom, ktorý akciu napokon podporil. Lezkyniam s hendikepom sa podarilo vystúpiť na päťtisíc metrov vysoký vrch Sigunian Shan. Vznikol tak ojedinelý projekt.
Od toho momentu sa vzťah s výborom prehĺbil a pokračuje dodnes.
