ŽILINA. Snom herca Lukáša Zvaru bolo založenie vlastného divadla. Hoci k bábkam príliš neinklinoval, prvé skúsenosti s nimi jeho smerovanie celkom zmenili.
„Bábkarstvu som prepadol, čaro je v tom, že herec musí dokonale oživiť bábku, energiu preniesť do dreva,“ hovorí. Žilinčanovi sa v roku 2017 podarilo stvoriť divadlo Dvor Zázrakov, tradičné zájazdové divadlo, ktorým sa snaží šíriť kultúrne dedičstvo a prezentovať tradičné slovenské bábkarstvo. Napokon, o jeho cennosti svedčí okrem iného aj zaradenie do zoznamu Unesco.
Bábkarstvo má dlhú tradíciu, spočiatku išlo len o kočovné pouličné predvádzanie, viete povedať kedy sa začalo profesionalizovať?
Povedal by som, že u nás na Slovensku boli už pred desiatkami rokov mnohé rodiny, ktoré sa venovali vyslovene bábkarkine, napríklad pán Anderle z Banskej Bystrice, ale myslím si, že zlom nastal zhruba pred desiatimi rokmi, kedy sa začali aktívne realizovať kultúrne podujatia, mestá nimi rozkvitli a bábkové divadlo prerástlo do veľkého komerčného sveta.
Dnes sa im ponúka veľa priestoru, no nakopilo sa aj divadiel a nekonečne veľa malých platforiem. Bolo by pritom fajn, keby sa každý z nich vyznačoval niečím iným a výnimočným, v tom je potom krása.
Dá sa zhrnúť, čo je príznačné pre vás?
Pracujeme výlučne s marionetami a zameriavame sa na klasiku. Naše zájazdové divadlo zapája viacerých remeselníkov, neskracujeme si cestu výrobkami z plastov. Babky sú tvorené ručne, divadlo je ručne maľované a vyrábané stolármi z dreva, oblečenie je poctivo šité.
Máme dokonca svoj drevený kolotoč na ručný pohon, čo je z veľkej časti dielo môjho brata Michala Zvaru. K divadlu chceme najnovšie, i s mamou projektu Andreou Uličnou, pripojiť choduliarov.
Projekt železničného uzla priniesol pre Žilinu nečakanú investíciu. Do roka vynovia autobusovú stanicu Čítajte Na druhej strane, hráme iba tradičné rozprávky od Pavla Dobšinského a Boženy Nemcovej. Myslím si, že dnes pozorujeme obrovský pretlak animovaných rozprávok.
Snažíme sa však zobrať tie klasické a vytvoriť z nich potrebný text pre divadlo. Nechceme ich meniť a deformovať, sú úžasné vo svojej pôvodnej podobe.
O rozprávkach, samotnom bábkovom divadle sa zvyčajne hovorí v súvislosti s deťmi. Je naozaj určené len pre ne, alebo sa oplatí pozrieť aj dospelým?
Je zaužívané, že ide o divadlo iba pre detského diváka, ale zapôsobiť môže aj na staršie publikum. Mám radosť, že tým, ako pri rozprávkach vychádzame z tradičného, dávame terajším deťom niečo nové, keďže sa s klasikou už často nestretávajú, a strednej či staršej generácii ponúkame niečo, pri čom mladnú.
To je podľa mňa skvelé spojenie a veľakrát dostávame aj od rodičov spätnú väzbu, kedy popisujú svoj návrat do detstva. Lebo povedzme si úprimne, podobné rozprávky sú aktuálne značne na ústupe v celom mediálnom svete.
Je o danú sféru čoraz väčší záujem alebo naopak? Zohrala pritom rolu pandémia?
Súčasný rok je veľmi dobrý. Ten minulý sa rozbiehal pomaly, mestá, organizátori, eventoví manažéri tesne po pandémii akoby nevedeli, do čoho sa pustiť, ale už sa im ruky rozviazali a príležitostí je veľa. Situácia sa vrátila do stavu v roku 2019.
Keďže sme ale živnostníci a nie sme dotovaní žiadnou štátnou ani mestskou inštitúciou, pre koronavírus sme sa ocitli v neľahkých podmienkach, snažili sme sa doslova prežiť.
Dá sa vôbec bábkovým divadlom na Slovensku uživiť?
Treba povedať, že medzi zájazdovými divadlami je istý boj, keďže ich vzniká veľmi veľa. Často je ťažké sa odlíšiť a najefektívnejšou zbraňou sa tak stáva cena.
Môžem ale potvrdiť, že my na divadle dokážeme fungovať, hoci máme v tejto oblasti mnohí ešte aj ďalšie menšie príjmy, vieme sa ním uživiť.
