ŽILINA. Bola naučená bojovať a nad možnosťou smrti nepremýšľala. Dnes už 24-ročnej Žilinčanke Nikole Zavadzanovej ešte počas štúdia na bratislavskej strednej škole diagnostikovali rakovinu lymfatických uzlín. Ako hovorí, keby sa pomoci nedomáhala sama, dnes by sa zrejme zo života tešiť nemohla.
Našťastie nad chorobou zvíťazila a hoci má v dôsledku chemoterapie naďalej ťažkosti s imunitou, problémy jej optimizmus nevzali. Okrem plnenia si svojich cieľov a starostlivosti o rodinu dnes pomáha i onkologickým pacientom.
Sú dnes veci, ktoré si po prekonaní rakoviny vážite ešte viac, pozeráte sa na život inak?
Predtým som brala realitu až príliš vážne a na mnohé podnety som bola precitlivená, riešila som maličkosti. Po chorobe sa mi hodnoty zmenili. Na situáciách hľadám prevažne pozitívne stránky, nezaoberám sa do takej miery malichernosťami, čo platí aj pre partnerský život a medziľudské vzťahy. Viac si užívam život a to bez ohľadu na materiálne veci.
Bokroš: Do Žiliny prinášam skúsenosti, herný systém a disciplínu (rozhovor) Čítajte Možno na druhej strane povedať, že vám rakovina aj niečo vzala?
Bol menší problém so štúdiom na strednej škole, riaditeľka mi ho spočiatku umožniť nechcela. Do školy, zo Žiliny do Bratislavy, som napokon chodila dva razy do týždňa, čo mi pomohlo aj v socializácii a neskôr i v opätovnom zaradení sa do bežného života.
Bolo to však náročné, keďže som ako tretiačka, ktorej sa blížia osemnáste narodeniny, nemohla tráviť čas ako moji rovesníci a robiť bežné aktivity.
Čím sa to všetko začalo? Kedy ste zistili, že niečo nie je v poriadku?
Zhruba rok pred diagnostikovaním rakoviny som bola unavená, no neprikladala som tomu veľkú váhu, lebo som mala školu, volejbalové tréningy päťkrát do týždňa, zápasy cez víkend. Pripisovala som vyčerpanosť tomu.
S odstupom času sa ale objavili črevné ťažkosti a skončila som v nemocnici, kde mi povedali, že ide zrejme o slepé črevo. Asi o tri až štyri mesiace neskôr som si na krku nahmatala hrčku, podľa slov doktorky mohlo ísť o cystu a poslala ma na sono, kde prípad uzatvorili rovnako s tým, že operačný zákrok nie je nutný.
Mne to ale nedalo. Oslovila som rodinného známeho, chirurga, a poprosila ho o pomoc, o vybratie hrčky a zaslanie materiálu na histológiu. Nakoniec sme sa aj dohodli a vybrali mi ju zhruba o dva mesiace.
O ďalšie štyri týždne prišiel výsledok, potvrdzoval Hodgkinov lymfóm. Keby sa takto sama nezachránim, možno by som tu teraz už nebola.
Zhoršovali sa časom už aj príznaky?
Ešte pred tým, ako som sa o diagnóze dozvedela, mi už prestávalo chutiť jesť, všade som chodila s vrecúškom, pretože mi bolo neustále na vracanie. Bola som neskutočne unavená, na rukách sa mi objavovali ekzémy a rapídne som chudla. Okrem toho ma pobolievali uzliny, hlavne po alkohole.
