ŽILINA. Desiatky rokov pôsobenia Krajského kultúrneho strediska v Žiline sa jeho smerovanie menilo aj v spojitosti so zmenou vedenia.
Podľa terajšej riaditeľky Júlie Marcinovej jeho súčasné fungovanie ale nepriaznivo ovplyvňuje nižšia podpora zo strany štátu či verejnosti. „Ak sa v stredisku nachádza sedem až deväť zamestnancov, môžu si blahoželať,“ hovorí.
Osvetové strediská sú finančne poddimenzované, pričom im neprajú ani zvýšené výdavky či neochota ľudí platiť za kultúru.
„Sú dlhodobo stotožnení s presvedčením, že kultúra by mala byť zadarmo, lebo patrí všetkým,“ popisuje riaditeľka. „A tu narážame na veľký problém.“ Podobné inštitúcie majú pritom nezastupiteľnú úlohu.
Stredisko funguje už takmer 70 rokov, kam by sa podľa vás mohlo uberať v ďalšom období?
V tomto roku si pripomíname 70. výročie založenia osvetových stredísk na Slovensku a aj keď sa prívlastok „osvetové“ z nášho názvu vytratil, podstata tohto slova nie.
Rozhodne je potrebné držať sa pôvodnej myšlienky založenia osvetových stredísk, teda vzdelávať, skúmať, zaznamenávať kultúrne dedičstvo, propagovať ho, uchovávať a šíriť ďalej, venovať pozornosť neprofesionálnej sfére umenia.
Rokmi sa vízie a smerovania strediska menili rovnako, ako sa menili jeho riaditelia. Každý prinášal svoj vklad, svoje predstavy o tom, akým smerom by sa mala činnosť strediska uberať a čo má verejnosti prinášať. Myšlienka založenia osvetových stredísk bola naozaj ušľachtilá a v niektorých smeroch už takmer neporovnateľná s nastavením v súčasnosti.

V začiatkoch boli po celom Slovensku zamestnaní v jednom stredisku aj 15 interní zamestnanci, ďalší povedzme desiati externí. Pracovalo sa veľa v teréne, robili sa výskumy na poli tradičnej kultúry, pri organizovaní folklórnych festivalov boli v strediskách zamestnanci, ktorí mali celý čas v pracovnej náplni „iba“ organizáciu festivalu.
Dnes o takom niečom môžeme len snívať. Strediská vzdelávali, robili postupové súťaže, sympózia, prednášky a vytvárali výnimočné zázemie pre akýsi metodický orgán pre folklórne či divadelné kolektívy a jednotlivcov.
V čom je dnešok iný?
Dnes nie je kapacita venovať sa metodike tak intenzívne, ako tomu bolo v minulosti, no o to viac vnímame, aká je potrebná.
Ak sa v stredisku nachádza sedem až deväť zamestnancov, môžu si vzájomne blahoželať. Taká podpora od štátu, aká sa osvetám dostávala pred desiatkami rokov, sa zrejme už nikdy nevráti. Je to len zbožné prianie.
Sú podľa vás pôsobenie či snaha strediska patrične docenené zo strany verejnosti?