ŽILINA, KYSUCE. Stanka s Maťom sa spoznali cez spoločných priateľov, keď mali vyše 20 rokov. Po niekoľkých mesiacoch chodenia čakali dieťa, po dvoch rokoch sa vzali. Túto realitu však celý čas sprevádzali drogy. Manželia z Kysúc sa ťahali ku dnu.

Od pervitínu boli závislí dlhý čas a pármesačné liečenie im nepomáhalo. Po narodení dcéry sa rozhodli pre radikálnu zmenu a vstúpili do komunity. Päť rokov žili v komunitných domoch, v zahraničí i na Slovensku, izolovane od vonkajšieho sveta. Ako totiž sami hovoria, hlavným problémom nie je eliminovať užívanie drog, ale podnety, ktoré k nim ľudí ťahajú.
Na svojej ceste si prežili veľa, no napokon začali nový život. O ťažkých chvíľach prišli rozprávať do centra Diecéznej charity Žilina a priblížili ich aj nám.
Ako sa začal váš príbeh, život s drogami?
Stanka: Naše príbehy, aj príbehy známych okolo nás, sú dosť podobné a na druhej strane aj osobité. Všetci máme svoje zranenia z minulosti, z rodiny alebo napríklad nešťastnej lásky.
Ďalej sa dočítate:
- či je nedostatok peňazí na drogy prekážkou,
- aké náchylné k závislosti môžu byť mladé dievčatá,
- ako by sa rodičia správať nemali,
- kedy začali manželia problém riešiť,
- prečo im liečenie nepomohlo,
- ako spoznali komunitu a ako sa do nej pripravovali,
- prečo museli byť izolovaní od okolia,
- aký bol život v komunitných domoch,
- či obnovili svoje manželstvo.
Práve láska zohrala veľkú rolu aj u mňa. S drogami som začala už ako 13-ročná. Keď si predstavím, že naša dcéra bude čoskoro v podobnom veku, až mi je ťažko.
Maťo: Ja som začal brať drogy ako 14-ročný, presnejšie v Čadci, kam som sa presťahoval z Bratislavy. Z veľkého mesta do malého, a bol som tak ešte väčší frajer. Nevedel som, čo chcem od života.
Moji rodičia sa rozviedli v zlom, a to na mňa samozrejme vplývalo. Situáciu som navyše využíval vo svoj prospech. Jeden si myslel, že trávim čas u druhého. Povrchný pohľad a nejaká roztopaš ma dostali k drogám. Vždy som však veril, že mňa nepoložia.