ŽILINA. Stojí za mnohými projektmi v oblasti športu, kultúry a ekológie v Žiline i na ostrove Lombok v Indonézii.
Marián Lemeš (Lemo), so svojim kamarátom Milošom Kubíkom (Majlo), formovali žilinskú klubovú, hiphopovú a break dance komunitu, ale organizujú aj SWAP oblečenia a osem rokov stáli za veľkolepou lyžiarskou exhibíciou Big Jump, ktorou sa na žilinskom Hlinkovom námestí otvárala zimná lyžiarska sezóna.
Koncom februára 2020 odleteli do Indonézie, kde už mali rozpracované niektoré svoje projekty. Plánovali tam zostať pol roka. Dnes už robí Lemo svoje ekologické a vzdelávacie aktivity tri roky a domov sa nechystá.
V Indonézii, na ostrove Lombok, renovujú školy, učia ľudí triediť odpad, ale aj sprevádzajú investorov, ktorí chcú na exotickom ostrove blízko Bali investovať do turistického ruchu.
Záujem o Indonéziu i jeho služby narástol po tom, ako svoj zámer postaviť na Lomboku rezort ohlásil Separ a ďalší známi ľudia z hiphopovej komunity.
Do Indonézie ste prišli v čase, keď sa objavil koronavírus. Všade vo svete to boli turbulentné časy. Ako šiel život v Indonézii?
Ak to všade bola turbulentná doba, tu bol úplný pokoj. Ja som prežil dva roky na ostrove Gili Air. Je to malý ostrov, ktorý za 35 minút prejdete dookola. Veľa domácich ľudí odišlo na ostrov Lombok, lebo tu nebola práca. Ostrov je totiž na 90 percent závislý od turistov. Ale ľudia sa prispôsobili a nemali ani v tých časoch zlý pocit zo života.
Indonézia stále funguje na rodinnom princípe. Rodina drží spolu. Vždy sa niekto nájde, kto v ten deň niečo zarobí, niečo vypestuje, dajú to na spoločnú misu a vždy to spoločne prežijú. Odhadujem, že na celom ostrove zostalo dvesto ľudí. Kdekoľvek ste sa pohli, mali ste pocit, že je ostrov len pre vás. Dosť sa to tu upokojilo v porovnaní s obdobím, keď tu bolo viac turistov.
Pre mňa to bolo jedno z najtvorivejších období, aké som kedy mal a to sa považujem za dosť tvorivého človeka.

Kam ste sa za tie tri roky posunuli?
Veľký skok urobili projekty neziskovky Enjoy Life, keď sa nám počas troch rokov podarilo zrenovovať sirotinec, celú školu so separačným centrom a ihriskom tu na ostrove Gili Air a triedu pre 40 deti v centrálnej časti Lomboku. Začali sme spolupracovať so slepou komunitou. Boli to roky, ktoré nás veľa naučili.
Začal som sa viac zaujímať o rôznych uhloch pohľadu na pomoc. Či máme pomáhať, či máme právo vstupovať do iných životov a či si tí, ktorým chceme pomáhať, svoj osud nevybrali sami.
Prídete do sirotinca a vidíte šesťdesiat detí ležať na betóne bez postele, bez svetla, bez dobrého oblečenia. Po roku sa vrátite do zrenovovaného sirotinca a zistíte, že 80 percent vecí odtiaľ zmizlo. Máte z toho veľmi zvláštny pocit. Nezisková organizácia sa pretransformovala na princíp „art of help“ – umenie pomáhať. My vlastne nepomáhame, ale sme súčasťou projektu. Spolupráca pokračuje dovtedy, kým máme odozvu zo strany, s ktorou spolupracujeme. Je to stratégia „PING-PONG“.
My nepomáhame, ale spolupracujeme. Keď dosiahneme participáciu druhej strany, tak tá si to viac váži. Na tomto princípe sme v minulom roku začali projekt #FootballTree, ktorý vznikol z kampane Just Listen. Domácich i zahraničných detí sme sa pýtali na ich názor na svet, čo sa im páči, čo je ich vášňou a čo by najradšej zmenili.
Deväťročný Španiel Kiru povedal, že miluje futbal, je brankárom, ale že mu prekáža súťaživosť. Dodal, že ako najväčší problém vníma znečistenie vzduchu. Tak sme preňho vymysleli projekt. Povedali sme mu, budeš chytať, keďže futbal je tvoja vášeň, a za každú penaltu, ktorú chytíš, vysadíme jeden strom. Vybrali sme školu pre hluché deti v Denpasare na Bali. Dve hodiny mu deti strieľali penalty. Chytil sto penált a my sme vysadili sto stromov v areáli školy. Premýšľame, že z tejto myšlienky urobíme celosvetovú platformu. Dnes teda už nerozmýšľame, ako zrenovovať ďalšiu školu, ale ako s minimálnym rozpočtom vymyslieť projekt, ktorý má potenciál celosvetového dosahu.
V rozhovore sa ešte dočítate:
- ako vnímajú Maja Lema a jeho aktivity miestni obyvatelia,
- ako sa robia projekty s ľuďmi, ktorí nepremýšľajú o tom, čo bude zajtra,
- ako Žilinčan financuje projekty v Indonézii,
- akú úlohu hrá v príbehu slovenských hiphoperov, ktorí na Lomboku stavajú rezort.
. prečo Maja Lema neťahá vrátiť sa na Slovensko.
Vy ste už v Žiline rozbehli ekologické projekty. Predpokladám, že aj v Indonézii v tom pokračujete. Majú tamojší ľudia ekologické povedomie?
Keď prídete do Indonézie po prvýkrát, je veľká šanca, že sa do nej zaľúbite. V kontraste s krásou krajiny je odpad všade naokolo. Veľa cudzincov ho vníma a začne konať.
Na začiatok treba povedať, kto tu sem plast priniesol. A neboli to Indonézania. Treba poukázať na to, že niekto na nich zarába. Ale nevysvetlil im, že s odpadom sa nerobí to isté, ako to robili generácie dozadu. Oni všetko balili do palmových listov. Keď dojedli, list zahodili. Prírode to neprekáža.
Potom prišla "biela tvár" a doniesla im najväčší vynález – plast, ktorý je lacný a komfortný. Indonézan prijal takéto riešenie. Nikto mu nepovedal, že stáročný zvyk treba upgradnúť.