V sobotu 7. januára sa v Mestskom divadle Žilina uskutoční svetová premiéra inscenácie Táto izba sa nedá zjesť, ktorá je adaptáciou jedinečného debutu Nicol Hochholczerovej v dramatizácii a réžii Eduarda Kudláča. Režisér a autor dramatizácie Eduard Kudláč po inscenácii Naše fotky pokračuje v otváraní a šírení témy o sexuálnom zneužívaní detí. Text Nicol Hochholczerovej spracoval ako monodrámu, v ktorej sa herečka Iveta Pagáčová stáva rozprávačkou alebo sprievodkyňou v príbehu vzťahu malej Terezky s jej päťdesiatročným učiteľom.
Zdá sa, že sexuálne zneužívanie je téma, ktorá vás v Mestskom divadle Žilina dlhodobo zaujíma. Prečo sa opäť dostáva na žilinské dosky a v čom je iná od príbehu Thomasa Melleho Naše fotky?
V prvom rade nejde o môj osobný záujem, ale o to, že téma sexuálneho zneužívania a násilia vôbec je stále na Slovensku tabuizovaná a diskusia o nej takmer neexistuje. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sme sa rozhodli vytvoriť sériu inscenácií s touto témou.
Zatiaľ čo sa v texte Thomasa Melleho pojednáva o sexuálnom násilí, ktoré bolo páchané na študentoch katolíckeho lýcea, príbeh Nicol Hochholczerovej je skúmaním vzťahu postavenom na manipulácií a sexuálnom zneužívaní 12 ročného dievčaťa.
(zdroj: Robert Tappert )Prečo je dôležité o tejto téme hovoriť aj prostredníctvom divadla?
O násilí je vždy dôležité rozprávať, nech má akúkoľvek podobu. Snažíme sa, minimálne v tomto poslednom projekte, vytvoriť mapu nejakých zlomových bodov manipulácie, v ktorých by malo byť možné dekódovať, že toto (čo sa práve deje) už nie je v poriadku. Pri texte Naše fotky išlo skôr o to, akým spôsobom sa obeť aj dlhé roky po čine vyrovnáva s následkami.
Mladý dobrovoľník pri upratovaní starej skládky takmer šliapol na granát z druhej svetovej vojny Čítajte Novela Táto izba sa nedá zjesť ťa oslovila už oveľa skôr, než sa dostala do nominácie na cenu Anasoft Litera a začalo okolo nej byť aj mediálne haló. Čím ťa táto novela zaujala tak, že si sa ju rozhodol inscenovať?
Príbeh hľadania tohto textu je pomerne zložitý. Najskôr ho do divadla doniesla naša dramaturgička Daniela Brezániová ako tip na zaujímavý titul, ale v tom čase som ho ja nejakým zvláštnym spôsobom prehliadol. Keď som sa neskôr pri skladbe sezóny spojil s Kalim Bagalom, aby mi poskytol nejaké tipy na zaujímavé súčasné slovenské prozaické texty, tak ma celkom jednoznačne odkázal na knižný debut Nicol Hochholczerovej, pretože už vtedy vizionársky odhalil jeho potenciál v kontexte novej slovenskej literatúry.
Si dramatizátor a režisér textu, ako si sa rozhodol túto novelu spracovať? Prečo monodráma? Prečo z odstupu, prostredníctvom rozprávačky?
Som režisér a dramatizátor hlavne preto, lebo koncept inscenácie je úzko spätý s textom, je to v princípe najjednoduchšie riešenie. Monodráma preto, lebo sme sa chceli oblúkom vyhnúť ilustráciám, ktoré sú v divadle, čo sa týka sexuality, viac menej vždy trápne. V neposlednom rade som odstup rozprávačky zvolil hlavne preto, aby sme sa pokúsili sledovať celý ten vzťah komplexne, pretože keď ideme, minimálne v tej knihe, s hlavnou postavou, tak automaticky prijímame priame reči a prehovory ako objektívny model. Vnímať komplexne znamená neobmedziť sa na pohľad hlavnej hrdinky, ale pokúsiť sa ho vnímať v nejakej súvislosti.
Čo je pre teba dôležité, aby sa z Hochholczerovej textu objavilo na javisku?
Pre mňa je najdôležitejšie a zároveň najdesivejšie to ticho, ktoré nastáva po odlúčení, to, s ktorým sa v texte stretávame veľakrát. Celý ten motív prázdnoty, osamelosti a strachu
dievčaťa, ktoré s tým nevie nijakým spôsobom naložiť, pretože svet, ktorý poznala a tak, ako ho poznala, súvisel len s postavou Ivana (a Silvie). To je pre nás najbolestnejší model násilia, teda okrem, samozrejme, toho sexuálneho, ktoré na nej bolo páchané.
Slovenská Sixtínska kaplnka je v Dolnom Hričove. Hložník ozvláštnil kostol raketou i balónom Čítajte Inscenácia sa bude uvádzať na javisku Veľkej sály, teda aj samotní diváci budú súčasťou javiska. Ako sa rodila táto koncepcia? Ako budú diváci do inscenácie zapojení?
Čo sa týka priestoru, tak na javisku nepôjde o nejakú zásadnú interakciu s divákmi. Celý ten koncept je postavený tak, aby diváci zostali priamou súčasťou deja a zároveň neexistovala hranica medzi tým, čo je videné a to, v čom sa nachádzam, v čom existujem. Tento koncept scénického riešenia sa nezmestil do Štúdia, tak sme boli nútení ho realizovať na Veľkej sále, aj keď z druhej strany.
Autor: Zuzana Palenčíková
