Rodili sme spolu

V 50-tych rokoch prestali rodiť ženy v domácom známom prostredí a začali rodiť v nemocniciach. Dnes je už čoraz viac pôrodníc, ktoré umožňujú aj otcom byť pri pôrode. A hoci v niektorých krajinách je nepekné, keď sa budúci otec k pôrodu nedostaví, u nás je jeho účasť stále skôr výnimkou. O svojich pocitoch zo „spoločného“ pôrodu nám porozprávali čerství rodičia, Žilinčania Janka (29) a Martin (30) Malchovci.

Janka: S manželom sa poznáme už osem rokov. Všetky dôležité udalosti prežívame spoločne, a preto sme chceli byť spolu aj v tej najdôležitejšej chvíli nášho života.
Martin: Niektorí známi ma od tohto úmyslu odhovárali. Strašili ma, že to nezvládnem, že skolabujem a že posledný záber mojej kamery bude na plafón pôrodnej sály. Pravdaže sme mali obavy, lebo zo všetkých pôrodov sa najviac rozprávajú tie historky o komplikáciách, ktoré pri nich nastali. Niektorým mužom sa zdá pôrod odpudzujúci a k svojej žene potom ochladnú. Zobrali sme to však zodpovedne a naštudovali sme si kopu literatúry, veď to malo byť naše prvé dieťa, náš prvý syn.
Janka: Synček sa vypýtal na svet o dva týždne skôr. V pôrodnici som ležala už deväť dní, keď to na mňa prišlo. Zavolala som manželovi a ten bol o päť minút pri mne.
Martin: Pred vstupom do sály ma obliekli do zeleného sterilného plášťa a poučili ma, kde mám stáť a že ak by bolo nutné pristúpiť k operačnému zákroku, musel by som manželku opustiť.
Janka: Nebola som sama. Martin bol tri hodiny pred pôrodom so mnou a veľmi mi to pomohlo. Rozprávali sme sa a stopoval mi dĺžku kontrakcií. Držal ma za ruku, upokojoval ma milými slovami a vlhkou rukavicou mi utieral čelo. Bolo to príjemné, aj keď bolesti mi to určite nezmiernilo. Neboli tam však len cudzie tváre, ale aj blízkosť milovanej osoby. Samotný pôrod prebehol hladko, trval 25 minút. Synček mal 3 050 gramov, 48 centimetrov a nazvali sme ho po otcovi.
Martin: Najťažšie pre mňa bolo, že som sa musel len bezmocne prizerať, ako trpí mne najbližší človek. Upokojilo ma, že personál na sále pod vedením doktora Sudeka to mal pod kontrolou. Boli veľmi milí, určite nielen preto, že som tam bol aj ja. Oceňoval som nielen ich profesionálny ale i ľudský prístup. Ale lekári vraj aj vítajú prítomnosť otca pri pôrode, pretože rodička ich potom lepšie vníma a viac spolupracuje.
Janka: Je možné, že niektorý otecko situáciu nezvládne, pri pohľade na svoje zakrvavené a zahlienené dieťatko stratí nervy a odpadne. Potom s ním majú sestričky viac roboty ako s rodičkou. Martin však pokojne kameroval a fotil, takže budeme mať peknú pamiatku.
Martin: Bolo to úžasné! Najskôr sa objavila hlavička, potom pliecka a všetko ostatné. A potom malý prvýkrát zaplakal. Bol to taký zvláštny hlások, teraz plače už úplne ináč. Pohľadom som skontroloval, či má všetko tam, kde má mať, spočítal som mu prsty a bol zo mňa hrdý tatko. Myslel som, že mi dajú prestrihnúť pupočnú šnúru, ale keďže sme požiadali o odber pupočníkovej krvi kvôli prípadnej transplantácii krvných buniek, spravil to lekár. A keď mi Martinka potom ponúkli podržať, bál som sa, lebo bol taký krehký a ochotne som to prenechal Janke.
Janka: Na pôrodnej sále sme zostali spolu ešte dve hodiny. Hneď sme zatelefonovali rodičom a známym sme rozposlali radostné esemesky. Manžel bol na seba hrdý, že to tiež so mnou vydržal. Prvé minúty kompletnej rodiny sme si teda vychutnali spolu.
Martin: Vidieť na vlastné oči narodenie nášho dieťaťa bol pre mňa silný emotívny zážitok na celý život. Nikdy predtým som nič také krásne nezažil. Moju manželku si vážim ešte viac, preto, čo postúpila pre našu rodinu. Náš vzťah to ešte upevnilo. Teraz máme niečo naozaj spoločné. Od narodenia nášho syna sa domov teším oveľa viac. A ak budeme mať ďalšie deti, opäť chcem byť pri tom, keď prídu na svet. Odporúčam to všetkým mužom. Myslím si, že tí, ktorí pri narodení svojich detí neboli, prišli v živote o veľa.