Aj v Žiline si škôlkari cibria zručnosti, spoznávajú techniku aj matematiku

Na začiatku bolo potrebné vymyslieť zmyslupný projekt pre politickú akadémiu. Bolo to v čase, keď Iveta Radičová, známa ako bývalá predsedníčka našej vlády a tiež sociologička, hovorila o technických škôlkach. Téma, pri ktorej určite nejeden rodič, učiteľ či vychovávateľ spozornel. Mnohí možnože o nej doposiaľ ešte nepočuli.

Zaujala aj Branislava Delinčáka, žilinského poslanca, ktorý sa aj tento rok uchádza o priazeň voličov. S úsmevom tvrdí, že dôvodov, prečo pri technických škôlkach spozornel, bolo viac než dosť.

„Som mestským poslancom a úzko spolupracujem so školami a škôlkami v mojom obvode. Naša škola patrí medzi TOP základné školy v rámci našej krajiny. Napadlo mi, že by takýto projekt mohol na rovnakú pozíciu zaradiť aj tunajšiu škôlku. Keď sme tento projekt rozbiehali, mal som ešte jedno dieťa v škôlke, takže som mal aj silnú osobnú motiváciu. K tomuto prostrediu mám teda vzťah. Tiež som vyštudovaným matematikom a mám blízko k technickým a logickým riešeniam. Veľakrát ma hnevá, že technické smery sú dnes vytláčané na okraj spoločnosti a vzdelania. Veď matematika už nie je ani povinným maturitným predmetom. Matematické a technické školy zívajú prázdnotou, zatiaľ čo sociálna práca je na vrchole. Súhlasím, že treba rozvíjať každý odbor, ale aj bez kontaktu s týmto projektom som mal úplne rovnaký pocit, že treba nejako vrátiť späť do hry matematiku a technické zmýšľanie,“ vymenoval Delinčák a pokračoval:

„Som muž a počas svojho života som nezvládol jemnú motoriku. Verím, že správnym stimulom u malých detí vieme pomôcť budúcim mužom zvládať aj túto náročnú zručnosť. No a v neposlednom rade som aj komunálny politik, takže tento projekt mi prišiel ideálny na zviditeľnenie sa aj za hranicami svojho obvodu. Veď jeho úspešná realizácia zviditeľní nielen lokalitu, ale celé mesto, dovolím si tvrdiť, že v celonárodnom merítku.“

V súvislosti s projektom technických škôlok sme Branislavovi Delinčákovi niekoľko otázok.

Žijete v Závodí. Znamená to, že projekt sa mal týkať len škôlky v tejto žilinskej lokalite?

V podstate áno. Pôvodným zámerom bolo aplikovať ho v tejto konkrétnej škôlke. Avšak po stretnutí s primátorom, ktorému sa projekt veľmi páčil, nástojil, aby mala každá škôlka možnosť stať sa jeho súčasťou.

Je to finančne náročný projekt? Viete vyčísliť, koľko by vyšiel jednu škôlku?

Vytvorenie samostatného kútika stojí zhruba 2500 eur, vrátane drevených stavieb. K tomu treba priebežne rátať s materiálom, s ktorým deti pracujú, teda sa míňa. Je tu aj možnosť samotného stolíka s náradím. Ide o limitovanú verziu veľkého kútika, kde cena spadla na pár stovák eur pre škôlku.

Spomenuli ste Ivetu Radičovú. Znamená to, že vás v záujme získania informácií o možnosti realizácie tohto projektu v žilinských škôlkach, nasmerovala na konkrétnu osobu?

Myslel som si, že to tak bude, avšak dostal som len odporúčanie na nejakú webovú stránku, kde som mal nájsť potrebné informácie. No nenašiel som nič, respektíve, aby som bol objektívny, bol tam jeden článok, v ktorom sa projekt okrajovo spomínal. Preto som začal googliť. Napokon som sa dopátral k pánovi, ktorý projekt zastrešoval. V škôlke v Papradne mi dali na neho kontakt. Volal som mu, no nepochodil som. Tvrdil, že mám zlé info. Napokon mi dal kontakt na pani Horňákovú, riaditeľku MŠ v Adamovských Kochanovciach, ktorá prevzala akýsi patronát nad touto aktivitou. Mimochodom, v tom čase už tajwanská ambasáda, ktorá projekt financovala, s touto aktivitou skončila.

Takže začiatky boli pomerne zložité. Spojili ste sa napokon so spomínanou riaditeľkou škôlky?

Samozrejme. Vycestoval som do Adamovských Kochanoviec, kde som stretol neuveriteľne energickú ženu, ktorá na mňa chrlila množstvo informácií. Ukázala mi spravený kútik pre deti. Jeho rozmery boli zhruba 4 x 3 metre. Obsahoval hoblíky, zveráky, vrtáky, šróby, skrátka všetko, čo má by dielni byť. A nie plastové, ale ozajstné kovové. Nadchlo ma to a tak som sľúbil návštevu aj s niekým z nášho mesta.

Znamená to, že ste sa do Adamovských Kochanoviec vrátili?

Áno. A nie sám. Sprevádzali ma vedúca školstva aj viceprimátorka mesta, ktorá má na starosti túto oblasť. Boli nadšené a tak som vedel, že mám vyhraté. Keďže bolo jasné, že do toho ideme, rovno sme sa dohodli, že nás navštívi pán Mihalovič. Ide o 80-ročného vysokoškolského profesora z Brna, tvorcu projektu. Vnímal nedostatok technických odborníkov, katastrofálny stav stredného a učňovského školstva aj nezáujem mládeže o technické smery.

Prezentácia projektu priamo z úst jeho autora je skutočne vynikajúcim nápadom. Ako to prebiehalo?

Sklamem vás. Pán Mihalovič napokon neprišiel, keďže náhle ochorel. Prišla však pani Horňáková a nám sa podarilo dostať do malej zasadačky na úrade všetky riaditeľky z materských škôl v Žiline. Konkrétne ich bolo dvadsať. Mnohé prišli aj s učiteľkami a očividne ich téma zaujala.

Znamená to, že sa do projektu zapojili všetky škôlky v Žiline?

Ak mám byť úprimný, tak som bol sklamaný, že sa ich do projektu plánovalo zapojiť len päť. Pritom každej sme prisľúbili, že ako mesto máme záujem túto aktivitu podporiť, a že im buď sami dáme alebo vybavíme sponzora na spomínaných 2500 eur. Mimochodom, opätovne sme pána Mihaloviča pozvali prednášať.

Predpokladám, že tentokrát už prišiel.

Nie, znovu nám dal košom, ale poslal svojho kolegu a partnera v projekte, pána Micheleho. Práve na tomto stretnutí sme zistili, prečo sa vlastne riaditeľky do projektu nehrnú. Boli za tým priestorové obavy. Mesto Žilina totiž v minulosti odpredalo veľa škôlok, pre ktoré v tom čase nemalo využitie. Dnes sa borí s kapacitnými problémami. Preto vyčleniť zhruba 12 m2 sa im zdalo nereálne. Pán Michele však priniesol malý stolík, ktorý úplne postačuje na zavedenie projektu do škôlky. Síce nejde o akreditovaný program, ako pri 12 m2, ale vo väčšine škôlok nám o to ani nešlo. V tejto fáze sa do projektu zapojilo ďalších šesť škôlok. Tiež viceprimátorka prišla s informáciou, že nadácia KIA tento projekt podporí sumou 10-tisíc eur, aby vytvorila štyri plnohodnotné triedy.

Takže projekt sa napokon predsa len ujal.

Áno a nielen v Žiline. Projekt Technické škôlky je už dnes akreditovaným programom v rámci ministerstva školstva a je možné ho priamo školiť pod záštitou ministerstva.

My sme napokon z projektu, ktorý finančne podporila Nadácia KIA, zrealizovali zriadenie technických kútikov v deviatich materských školách, ktoré sa stali súčasťou výučby. V jednej máme dokonca akreditovanú výučbu.

Mne osobne dal tento projekt veľmi veľa a som rád, že som do toho išiel. Pre všetky dôvody, ktoré som uviedol na začiatku nášho rozhovoru, ako aj pre ten najvyšší a najsilnejší, konkrétne že ide o správny a dobrý projekt. A keby mi aj nikdy nepriniesol ani len politickú čiarku a nikto by nevedel, že za tým stojím, stále budem veľmi pyšný, že som mal možnosť na takomto niečom robiť. Za to patrí veľká vďaka politickej akadémii. Otvorili mi oči, ukázali mi, že sa oplatí pracovať na zlepšení sveta, v ktorom žijeme, a že dobrých ľudí je stále veľmi veľa.