ŽILINA. Knihárska dielňa Lidy Mlichovej v Rosenfeldovom paláci je jedinou svojho druhu na Slovensku. Vďaka kvalitnej ručnej práci za ňou chodia ľudia zo všetkých kútov krajiny. Knihy, ktoré vyjdú spod jej rúk sú originálnymi umeleckými skvostami. Knihárske remeslo prebrala po svojom otcovi Janovi Vrtílkovi.
Vo vlastníctve má poklad hodný zlata
Jej zbierku tvoria napríklad Hviezdoslavove Krvavé sonety v angličtine. „Je to maketa knihy, ktorú sme poslali aj priamo britskej kráľovnej Alžbete,“ rozpráva Mlichová. Darovať niečo kráľovnej Anglicka nie je len tak. „Jej úradníci najskôr museli napísať, že dar môžeme poslať. A tak sme toto povolenie dostali a s ním aj ďakovný list,“ usmieva sa. Knihy sú vo veľmi dobrej úprave, ilustroval ich Dušan Kállay.
Na auto si zákazníci počkajú mesiac, ale aj pol roka. V závode Kia Slovakia musia improvizovať Čítajte Jedna z posledných vecí, ktorú vo svojej dielni spracovávala, je báseň o voľnosti od Alexandra Sergejeviča Puškina. Pracovalo na nej mnoho veľkých mien.
„Puškin báseň napísal, keď mal len 17 rokov. Ľubomír Feldek nám ponúkol preklad, Peter Ďurík upravil typografiu, Miroslav Cipár knihu ilustroval,“ spomína na dôležitých spolupracovníkov.
Cipár je v knihe podpísaný iba na zadných stranách, nie priamo v ilustráciách. „Častokrát ľudia vyrezávajú alebo odlepujú dané ilustrácie a predávajú ich ako jednotlivé kusy,“ pozastavuje sa nad nepríjemnými skúsenosťami. „Nie je to ani rok, čo pán Cipár zomrel a tak jeho diela pôjdu na dračku,“ dodáva. Sám Cipár jej zložil poklonu a nazval ju knižnou kňažnou. „To je hodné básnika a nie výtvarníka!“ rozplýva sa s potešením.
Vo svojich kolekciách má rôzne špecifické kúsky, medzi ne patrí aj niekdajšia najmenšia knižka na svete. „Je v nej vytlačená modlitba Otčenáš v siedmich svetových jazykoch,“ veľkosť knižky uvádza v pár milimetroch a čítať by ju dokázala len pomocou štyridsaťkrát zväčšujúcej lupy.
„Radšej sa tejto knihy už ani nedotýkam, len ju opatrne vysypem,“ bojí sa, že by jej akýkoľvek pohyb navyše mohol ublížiť. Túto knižku dostal jej brat, keď bol na vysokom poste v dobe, keď vtedajší západní Nemci a Holanďania chodili po svete s výstavou Gutenbergových tlačí a vyberali peniaze na rekonštrukciu múzea v Amsterdame. Buď túto malú knižku predali, alebo darovali vzácnejším ľuďom.
„Doteraz nechápem, ako dokázali čosi také vyrobiť. Aj Japonci píšu ľúbostné básne na zrnko ryže, ale neviem aké sú dlhé. No čo viem je, že papier aj farba majú svoju určitú štruktúru a naozaj netuším, ako sa im to podarilo,“ zamýšľa sa aj po rokoch nad takýmto umením.
Hrdá je tiež na takzvané chuťovky, ako ich ona sama nazýva. Teda knihy, ktoré vyzerajú ukážkovo.
