Ambasádorka UNICEF: Ľudia sa nemusia báť niečo vyskúšať, zlé skúsenosti ich posúvajú najďalej

Žilinčanka Mária Beňušová má 21 rokov a študuje psychológiu. Už štvrtý rok však venuje svoj voľný čas dobrovoľníctvu v Slovenskej nadácii pre UNICEF. Slovenských ambasádorov je žalostne málo. Mladí si nie sú istí tým, že pomoc v nadácii zvládnu.

Ako ste sa k UNICEF dostali?

Bolo to v roku 2019, keď som len ležala doma, absolútne nič som nerobila. Môj život sa nikam neuberal. Odrazu prišla mama s tým, že u nej v práci visí nejaký leták z UNICEF Slovensko, kde momentálne hľadajú dobrovoľníkov. Spýtala sa ma, či by som to nechcela vyskúšať.

Vy ste túto ponuku priali. Čo vás k tomu viedlo?

V tom období sa mi začal črtať smer štúdia psychológie. Tak som sa rozhodla ísť na prvé stretnutie, kde ma úprimne sklamali moje prvé predstavy. Ja som si myslela, že budem chodiť priamo do Afriky pomáhať deťom. Veľmi rýchlo mi túto myšlienku vyvrátili. Vravela som si, že to bude nuda.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Na auto si zákazníci počkajú mesiac, ale aj pol roka. V závode Kia Slovakia musia improvizovať Čítajte 

Takže vás to v podstate prestalo lákať. Prečo ste sa rozhodli zotrvať?

Prišlo druhé stretnutie, tam nás oboznámili s tým, čo budeme robiť. Prvýkrát som natočila video O svetovom rodičovi UNICEF. Je to darcovský program na pomoc deťom, zabezpečuje strechy nad hlavou, vodu a jedlo. Ďalšie sa týkalo 30. výročia Dohovoru OSN o právach dieťaťa. Tak sa to nejako rozbehlo a ja som oficiálne začala natáčať videá.

V čom všetkom spočíva vaša práca?

Medzitým som ešte zdieľala nejaké príspevky na sociálnych sieťach. V tom čase som sa náhodne dostala do skupiny umelcov, s ktorými sme začali natáčať metalové klipy. Tam som spoznala Mareka Gřešeka. Ja som bola protagonistkou vo videu, ktoré on práve natáčal. Našli sme spoločnú reč a ja som ho stiahla so sebou do UNICEFu. Presne v tomto čase sa vypísal projekt na natáčania rôznych videí, potrebovala som kameramana. Tak sme sa s Marekom stretli a natočili nejaké prvé profesionálne video o detských vojakoch, ktoré malo ľuďom ukázať, ako žijú deti v Afrike, ako sa dostávajú do vojny, ako sa im organizácie snažia vyjednať slobodu. Išlo o celkom úspešné video, ktoré sa prehráva na tých školách, kam chodí UNICEF Slovensko robiť prednášky. Vďaka Marekovi som sa dostala na akúsi vyššiu pozíciu medzi ambasádormi, ale nechcem to tak nazývať. Pointa je v tom, že sme boli aktívni a veľmi nás to bavilo.

Tiež som robila také všeobecnejšie videá o tom, ako UNICEF pomáha alebo čo obsahuje balíček humanitárnej pomoci. Zúčastnila som sa na jednej prezentácii. Zapojila som sa do Cesty okolo sveta v kuchyni. Tam sme piekli a varili všelijaké recepty z rôznych kútov sveta a predstavovali ich ľuďom. Počas pandémie som zas vyrábala mydlá pre Slovenský červený kríž, ktorý ich venoval sociálne slabším rodinám.

Teda to nebolo všetko len o videách?

Točilo sa to z veľkej časti hlavne okolo nich. K 75. výročiu UNICEF sme z nich dokonca spravili v jednom bratislavskom štúdiu film. Medzitým boli samozrejme všelijaké mítingy, vzdelávali sme sa v rôznych témach. To najpodstatnejšie, čo sme mali rozbehnuté bolo Duševné zdravie. Vyrábali sme plagáty na povzbudenie človeka, aby sa necítil sám. Snažili sme sa nakopnúť ich do života tým, čo sme dávali von. Ten naozaj dobrý rozbeh nám ale narušila vojna na Ukrajine. Všetko sa stoplo. Začali sme sa venovať výlučne len vojne. Mrzelo ma to, lebo duševné zdravie mi bolo naozaj blízke a hnevala som sa na celú tú situáciu aká je. Zrovna na Slovensku je téma duševného zdravia potrebná ako soľ. Nehovoriac o tom, že počas pandémie a vojny neporovnateľne viac ako kedykoľvek predtým.

Akú úlohu mali ambasádori v týchto ťažkých časoch?

Pomáhali sme opäť zdieľať nejaké posty a články. Poukazovať na to, kam ľudia dokážu prispieť na pomoc. Nemohli sme sa k tomu samozrejme vyjadriť, len ukazovať ľuďom pravdu. Možno sme mali výhodu v tom, že ľudia z UNICEF tam priamo boli, zažili to, o čom písali. Ja sama som verila len tomu smeru, ktorý mi ukázali tí, čo sa tam nachádzali a videli všetko na vlastné oči. UNICEF sám pridáva informácie o tom, ako čeliť dezinformáciám a varuje ľudí, aby boli obozretní.

Vojna však trvá už relatívne dlho. Pracujete zas na nejakých iných projektoch alebo je tá pozornosť stále upriamená na ňu?

Začal pomaly vynikať nový projekt pre malé deti. Bude mať formu listov. V každom z nich sa budeme zaoberať jedným z problémov, ktorými sa deti trápia. Učíme ich, aby si neubližovali slovami, radíme, ako sa vyrovnať so šikanou či rozvodom rodičov. Mojou úlohou je čítať tieto texty od ľudí z kancelárie a dávať tam nejaké vlastné návrhy, nápady, poskytnúť úpravy, pokiaľ je treba.

Povedzme, že by niekto rád pomáhal, ale nie je v natáčaní úplne doma. Má aj inú možnosť ako sa zapojiť?

Sme rozdelení na rôzne skupinky. Každý robí to, v čom sa vyzná. Buď je niekto priamo na internete, alebo organizujú kampane, či chodia po školách a robia prednášky. Mne napríklad povedali, že sa hodím na pozíciu influencerky po tom, čo videli našu prácu s Marekom. Mňa to samozrejme bavilo. Tak sme sa dohodli.

Do budúcna sa uspokojíte s pozíciou ambasádorky, alebo plánujete niečo väčšie?

Verím tomu, že keď budem mať zo psychológie ukončený aspoň bakalársky stupeň, tak dokážem byť nápomocná práve z tejto stránky. Bude lepšie, ak budem vedieť už naozaj radiť čo a ako spraviť a vedieť si obhájiť, prečo to tak funguje. Nepovedala by som, že sa chcem v UNICEFe priamo zamestnať, pretože tých zamestnancov máme ako nadácia tiež pomerne málo a nie sme dotovaní z OSN, žijeme v podstate z príspevkov od darcov.

Aký je podľa vás ten dôvod, prečo sa viac ľudí nezapája do niečoho ako vy?

Ja sama mám okolo seba ľudí, ktorí sú dosť skeptickí ohľadom niečoho takého ako nadácie. Pri mojim kamarátoch je to napríklad preto, že sú absolútne rozliční. Taktiež v tejto dobe už nikto nikomu neverí. Ľudia si veľakrát myslia, ako sa tam kradne, ale ono sa vlastne ani nemá z čoho. Myslia si, že keď sa urobí nejaká zbierka, tak že všetko ide priamo ľuďom. Lenže ono sa platí doprava a ľudia, ktorí to organizujú. Takže je logické, že sa úplne všetky peniaze do posledného centu k ľuďom nedostanú. UNICEF na Slovensku nemá príliš veľa peňazí. Môže urobiť len toľko, koľko financií sa podarí vyzbierať.

Je možné, že sa k nim tá myšlienka dobrovoľníctva ani nemá ako dostať?

Čosi na tom pravdy bude, pritom to je tak jednoduché. Keď niekto napíše na mail UNICEFu, že by sa chcel zapojiť, tak je podľa mňa okamžite vítaný. Nič to nestojí, len čas, to je to jediné. Zároveň to dá človeku do života nespočetné množstvo skúseností aj veľa kontaktov na ľudí. Za mňa teda UNICEF potrebuje hlavne mladú krv. Zrovna mladí majú najrealistickejšie videnie toho sveta, ktorý sa okolo nich točí. Oni sú tí, ktorí vedia povedať ako čo funguje a čo spraviť pre to, aby to bolo lepšie .

Ako by ste na vlastnom príklade motivovali ľudí, aby sa neváhali zapojiť?

Najdôležitejšie je, aby ľudia vedeli, že aj keď sa cítia, že nič neznamenajú, tak stačí len niekde vykročiť a zrazu dokážu znamenať veľmi veľa. Ja som do UNICEFu nastúpila naozaj v dobách takej mojej existenčnej krízy, prechádzala som si zlým obdobím, nevedela som čo bude. V mojom prípade naozaj zafungovalo to, že som sa niečo nebála vyskúšať. Nevravím, že treba zbierať len dobré skúsenosti, to sa ani nedá. Paradoxne práve tie zlé človeka posunú omnoho ďalej. A to je podľa mňa dôležité vedieť. Ľudia sa nemusia báť niečo skúsiť a veriť, že toho v skutočnosti dokážu veľa. Ak ľudia nemajú niekoho, kto by im pomohol v takýchto ťažkých situáciách, tak nie je hanba nájsť si nových kamarátov. Je to určitá cesta ako sa vyslobodiť z ťaživej bubliny toho, že je človek sám. Nikdy nie je neskoro začať odznova, zmeniť sa a veriť si, byť sám sebou. Ľudia cítia, kedy máte tú hodnotu. Aj keď ste maličký, môžete byť pár krokmi zrazu omnoho viac. Len treba mať skúsenosti a vedieť ich správne využiť.

Autor: Barbora Fučíková