Keď bolo treba, volejbalová legenda Michal Masný sa pohádal aj so šéfom federácie (rozhovor)

ŽILINA. 206 zápasov v slovenskej reprezentácii, 462 ligových stretnutí v Poľsku, dvojnásobný víťaz Európskej ligy či trojnásobný držiteľ ocenenia Volejbalista roka. To je výpočet iba zopár ocenení a čísel, ktoré sú spojené s hráčskou kariérou volejbalistu Michala Masného. Posledný zápas absolvoval v polovici mája a koncom júla mu jeho brat Ján prichystal veľkolepú rozlúčku v Čadci.

Kariéru Michala Masného lemovalo viacero významných míľnikov a udalostí. Žilinský rodák v exkluzívnom obsiahlom rozhovore spomína na bohatú mozaiku udalostí, ktoré zdobili jeho aktívnu činnosť.

Ako 42-ročný ste v polovici mája ukončili bohatú volejbalovú kariéru. Ako sa spätne obzeráte za aktívnym pôsobením?

To je dobrá otázka hneď na úvod (smiech). Som spokojný, aj keď som počas kariéry veľa medailí nezískal, hlavne v Poľsku. Možnože by som privítal viac úspechov, ale globálne som s mojou kariérou spokojný.

Premýšľali ste dlho nad ukončením aktívnej športovej činnosti?

Už som to mal dlhšie premyslené. Na volejbalistu som vydržal hrať do vyššieho veku. Myslím si, že po fyzickej stránke by som to jednu, prípadne dve sezóny v menšej porcii zápasov zvládol. Ale povedal som si, že už stačí a momentálne sa venujem trénerskému remeslu.

Poďme si na vašu volejbalovú cestu zaspomínať bližšie. Kedy sa to celé začalo, kto vás priviedol k tomuto športu?

Môj otec a brat hrávali volejbal, takže začiatky by som hľadal u nich. S volejbalom som začal v desiatich rokoch. Keď sme boli na nejakom výlete alebo dovolenke, mali sme loptu vždy so sebou. V začiatkoch som mal obdobie, kedy sa mi volejbal nepáčil a nechcel som ho hrať. Nepamätám si presne, kedy sa to zlomilo, ale prišiel som na jeden tréning a už som pri tomto športe zostal.

Ako si spomínate na začiatky v rodnej Žiline?

Začínal som na základnej škole, kde sme trénovali trikrát do týždňa – pondelky, stredy a piatky. Neskôr nám vybavili aj registračky. Keď som mal prejsť k juniorom, povedal by som, že tam bola trošku psychická bariéra. V Žiline vtedy pôsobili dva juniorské tímy pod vedením trénerov Mihála a Kolárika. Vtedy tam pôsobila partia chlapcov, ktorá medzi seba nerada púšťala niekoho nového. Takéto veci som nechcel riešiť a v tom čase som s aktívnym hraním prestal. Individuálne som však stále trénoval, neskôr som hrával mestskú ligu.

Nad volejbalovou budúcnosťou som ani nepremýšľal. Jedného dňa ma môj kamarát Ľuboš Kramoriš presvedčil, aby som prišiel ku nim na tréning pod taktovkou pána Mihála. Zhodou okolností tam tiež pôsobil ako nahrávač. Vďačím mu za veľa, pretože ma priviedol naspäť k volejbalu.

Michal Masný. (zdroj: M. M.)

Kedy ste prvý raz začali premýšľať nad tým, že by ste sa chceli volejbalu venovať profesionálne?

Už v juniorskom veku to bolo mojím snom, keď som sa chodil do Korytnačky pozerať na zápasy mužov. Skôr to bol sen či želanie. Keď sme končili ako juniori, viacerí z nás dostali ponuku trénovať s áčkom, kde bol vtedy tréner Zdeno Hauer. Trénovanie s hráčmi ako Boris Kempa, Dušan Kubica či Miroslav Balala, to bolo pre mňa niečo extra. Práve vtedy som začal premýšľať o tom, že by som sa chcel volejbalu venoval profesionálne a začal sa ním živiť.

Do 23 rokov ste pôsobili na Slovensku, okrem Žiliny ste si zahrali aj za Zvolen. Ako 23-ročný ste sa rozhodli pre zahraničný angažmán v rakúskom Innsbrucku. Prečo?

Vo Zvolene som si odkrútil aj vojenčinu. Potom som sa vrátil do Žiliny a neskôr som chcel niečo viac. Sčista-jasna prišla ponuka z Rakúska, kde vtedy tréner Štefan Chrtiansky potreboval do Innsbrucku druhého nahrávača. Vo Zvolene ma trénoval Miloš Dubovec, ktorý bol veľmi dobrým kamarátom Chrtianskeho. Povedal mu o mne, že by som mu do tímu mohol pasovať.

Išiel som tam na trojdňové testy a nakoniec som podpísal jednoročnú zmluvu. Bola to moja prvá sezóna v zahraničí, takže by som ju definoval ako ťažkú. Musel som si zvyknúť na jazykovú bariéru. Okrem trénera boli v tíme aj dvaja Slováci a Čech Petr Konečný, čo mi pomohlo.

O všetko som sa musel postarať sám, nájsť si nejaký herný systém a zvyknúť si naň. V prvej polovici sezóny som veľa príležitostí nedostával. Neskôr mal jeden Kanaďan v mužstve problémy so zápästím a začal som hrávať trošku viac. V play-off som už hral ako jednotka. V tom čase mi dokonca prvýkrát prišla pozvánka do seniorskej reprezentácie od trénera Pavla Třešňáka. Túto sezónu hodnotím ako prelomovú.

Následne ste sa sťahovali do Česka, kde ste v rozpätí štyroch rokov vystriedali tri kluby – Odolenu Vodu, Kladno a Opavu. Čo vám dalo štvorročné pôsobenie u našich západných susedov?

V Innsbrucku som chcel zostať, ale nechceli so mnou predĺžiť zmluvu. Dostal som ponuku od Odolenej Vody. Išlo pre mňa o krok dopredu, pretože som dostal šancu hrať v dobrom klube s veľkou históriou. Potom sme sa presťahovali do Kladna, kde sme tiež zbierali úspechy, bol som vyhlásený za najlepšieho nahrávača ligy. Fajn prostredie bolo aj v Opave, kde som získal bronzovú medailu.

A v roku 2007 ste odštartovali spojenie Michal Masný – Poľsko, ktoré trvalo 15 rokov. Čo na to hovoríte?

Je to neuveriteľné, že už je to pätnásť rokov. Pamätám si, ako som virtuálne v aute podpísal zmluvu, pretože som bol na ceste do Bratislavy na reprezentačný zraz. Išiel som do neznámeho prostredia, od ktorého som nevedel, čo mám očakávať. Nakoniec som v Poľsku strávil pätnásť rokov. Myslím si, že som si v tejto krajine urobil dobré meno.

Sosnowiec, Kedzierzyn-Kozle, Bydgoszcz, Wegiel (bronz v PlusLige a v Lige majstrov 2014), Gdansk, Lubin a Zawiercie a opäť Bydgoszcz. Celkovo ste u našich severných susedov odohrali 462 ligových zápasov!

To je množstvo stretnutí. Takisto som tu dosiahol jeden z mojich najväčších úspechov, keď som v roku 2014 získal s Wegielom bronz v Lige majstrov.