TERCHOVÁ. Vyrastal v pomerne chudobnej rodine, dnes sa stretáva s hviezdami Hollywoodu. Živí sa stavaním kulís k slovenským i zahraničným filmom.
Jozef Mičo sa ocitol v tesnej blízkosti hviezd akými sú Nicole Kidman či George Clooney. „Čím väčšia hviezda, tým normálnejší človek,“ prezrádza, že stretnúť ich bol veľmi zvláštny pocit. Nikdy by si nebol pomyslel, akej príležitosti sa môže dočkať obyčajný chlapec z Terchovej.
Začiatky ako z filmu
„Jožko bol jediný, kto dokázal po ceste z kina tak dlho o danom filme rozprávať. Na filmy sa pozeral inak ako ostatní, registroval ich a vedel o nich veľmi zaujímavo hovoriť. Tušil som, že niečo z oblasti filmu sa na Jožka nalepí a raz k filmárskemu remeslu bližšie privonia,“ rozpráva o spomienkach z detstva spisovateľ Peter Cabadaj.
Tisovu ulicu vo Varíne na podnet prokurátora nepremenovali, pravdepodobne rozhodne súd Čítajte So svojím kamarátom Jozefom Dávidíkom založil stavebnú firmu. „Jedného dňa nám zavolali, či by sme nechceli robiť na filme Dračie srdce,“ spomína Mičo na vtedajšiu najväčšiu slovenskú produkciu. Netušil, čo ho čaká. „Išiel som do Bratislavy s malou dušičkou. Nevedel som si ani len predstaviť, čo je to kulisa. Keď som videl tých Bratislavčanov, čo presne robia, tak som si povedal, že to zvládneme ľavou zadnou,“ usmieva sa spätne.
S odstupom času sa baví na zážitkoch zo zhotovovania kulís. „Stalo sa už, že sme mali tak dôveryhodné kulisy, že si ich jedny české dôchodkyne pomýlili s realitou. Iným zase naše kulisy, ktoré znázorňovali exkrementy, smrdeli,“ spomína pobavene.
„Keď raz načuchneš k filmu, už nemáš možnosť sa z tohto objatia dostať, je to láska na prvý pohľad, do toho sa zamiluješ,“ hovorí. Na filme ho fascinuje nespočetné množstvo vecí. „Film je veľká výpoveď danej doby, kedy vzniká. Vidno v ňom ako funguje spoločnosť, ako ľudia cítia, sú v ňom zobrazené problémy,“ opisuje význam tohto druhu umenia. Našiel aj svoj obľúbený žáner. „Najkrajšie je robiť rozprávky. Je to milé a ešte sa na tom aj vyšantíme,“ smeje sa.
Slovensku chýbajú ateliéry
Slávnej režisérke Mariane Čengel Solčanskej Slováci vďačia za množstvo filmov. Medzi najnovšie patria Únos, Sviňa a Zakliata jaskyňa. Práve spolu s ňou Mičo povzbudzuje Slovensko k tomu, aby sa filmu začalo venovať viac.
„Slovenský film má budúcnosť, pretože bez umenia by sme neboli ľuďmi. Film dokáže v istých prípadoch zasiahnuť takmer celý národ. Pokým bude divák sledovať, bude film existovať,“ tvrdí Solčanská.
Mičo tuší, čo by Slovensko mohlo v rámci filmovej tvorby postaviť na nohy. „Slovensku by veľmi pomohlo, keby sa tu postavili ateliéry. Napríklad v Šamoríne. V tom momente by sme patrili medzi špičku, kde by sa hollywoodske a veľké produkcie veľmi radi vracali,“ vysvetľuje Mičo.
„Zahraniční filmári sú zakaždým unesení, keď prejdú relatívne pár kilometrov a čaká ich úplne iná krajina. Idete cez Ružomberok a o chvíľu vyjdete v Tatrách. Idete smerom na Bratislavu, a tam z ničoho nič úplná rovinka. Kolorit našej krajiny je vyslovene predurčený na to, aby sa tu točili veľké filmy,“ dodáva, že by bol rád, keby sa k podobnému kroku niekto odhodlal.
Solčanská nemôže nesúhlasiť. „Stačí hodinu a pol prejsť v aute a prejdete z kraja, kde vám lejú perkelt, do krajiny bryndze a Jánošíka. Keď východniar začne niečo vysvetľovať niekomu v Malackách, tak sa nedohodne. Je fascinujúce, aká sme bohatá krajina, čo sa kultúry týka,“ rozjíma nad slovenskou krajinou Solčanská.
„Mrzí ma, že si to nevieme na Slovensku predať. Koľkokrát sa tu robili obrovské filmy, napríklad Za nepriateľskou líniou alebo film Povstanie,“ povzdychne bezmocne Mičo.
Terchová ako najvyhľadávanejšia filmová lokalita
Jozef o Terchovej často hovorí, že je slovenský Hollywood, lebo sa v nej točilo neskutočné množstvo filmov.
„Dôvodom, prečo sem tak radi filmári chodia, je príroda, ktorú tu máme,“ myslí si. „Terchovská príroda je úžasná. Sú tu miesta, kde môžete kameru otočiť po tristošesťdesiatich stupňoch a nezachytíte jediný elektrický stĺp alebo iný výdobytok modernej doby,“ vysvetľuje, že práve to je v terajších časoch neoceniteľnou zásadou.
„Film a Terchová sú dve spojené nádoby,“ potvrdzuje Jožkove slová Peter Cabadaj. „Tento rok to bude sté výročie, odkedy objavil Terchovú aj jeden slávny nemecký režisér,“ tvrdí, že z hľadiska nakrúcania filmov, je Terchová najvyhľadávanejšou lokalitou na Slovensku.
„Terchová je krásna, vyslovene stvorená pre filmárov. Je to naozaj filmársky kraj,“ pritakáva Solčanská.
„Keď sme natáčali Legendu o lietajúcom Cypriánovi, vybrali sme si ako lokáciu Vychylovku,“ rozhodla sa, že práve v tejto dedinke bude Cyprián bývať. „Mysleli sme si, že keď prídeme do múzea, objavíme zariadený filmový priestor. Predstavovali sme si, ako iba vkročíme a postavíme kameru, Marka Igondu v kostýme a môžeme robiť film. Tam sme narazili na skutočnosť,“ vraví, že chalupa síce odrážala pocity z čias minulých, no na ilúziu toho, čo potrebovali, si museli vypýtať pomoc.
Ľudské kosti nahádzané do výšky štyroch metrov. Žilinská krypta odhaľuje ďalšie tajomstvá Čítajte Práve pri tomto filme sa stretli cesty režisérky Solčanskej a Miča ako staviteľa kulís. „Rozprávali sme Jožkovi príbeh o Cypriánovi, že je to o obrátení, o možnej premene,“ opisuje ich prvé stretnutie, ktoré skončilo vzájomnou spoluprácou.
„Film je kolektívne dielo, na ktorom robí veľké množstvo ľudí. Veľa ľudí je s vami na pľaci, a ešte viac z nich je v koprodukcii alebo príprave. No iba niekoľko z nich sú naozaj vaši partneri,“ vysvetľuje Solčanská a prízvukuje, že Jozef medzi týchto partnerov bezpochyby patrí.
Autor: Barbora Fučíková
