ŽILINA. Mestá a samosprávy začali hneď po začiatku invázie na Ukrajinu riešiť možnosti pomoci ľuďom utekajúcim pred vojnou. Výsledkom je vznik niekoľkých centier prvého kontaktu, ktorých cieľom je týmto ľuďom poskytnúť nielen potrebné teplo a ubytovanie, ale aj potraviny, oblečenie či hygienu.
Jedno z takýchto centier vzniklo aj v budove Vuralu, pod názvom Camp Žilina, kde doteraz našlo útočisko množstvo ľudí utekajúcich aj z oblastí poznačenými ťažkými bojmi ako Charkov či Donbas.
Medzi nimi sa ocitlo aj množstvo ukrajinských či zahraničných študentov, ako aj Nigérijčan Alex z charkovskej univerzity.
Domáci ako prví, my až v poslednej fáze evakuácie
Na Ukrajinu sa prišiel devätnásťročný študent Alex vzdelávať až z ďalekej Nigérie. Z množstva univerzít si napokon vybral práve tú v Charkove, kde počas začiatku invázie vo svojom prvom ročníku študoval kybernetickú bezpečnosť.
Pomáhajú ukrajinským utečencom, ľudia ich nahlásili polícii a hygiene Čítajte Všetko však zmenilo štvrtkové ráno 24. februára, keď sa musel rýchlo zbaliť a spoločne s priateľmi evakuovať nie len preč z mesta, ale priamo aj z krajiny.
„Cesta na Slovensko bola naozaj zlá a náročná, keďže ako prví mohli cestovať, respektíve sa evakuovať domáci občania – predovšetkým mamičky s deťmi a starí ľudia, potom až v poslednej fáze všetci z ostatných krajín. Vlaky boli úplne preplnené, takže človek musel počas celej cesty stáť alebo ak to bolo možné, tak sedieť na vlastnej batožine“.
Na hraniciach bola podľa neho situácia rovnaká, keď prví išli Ukrajinci a až potom ostatní cudzinci. Celkovo tam strávil 4 až 5 hodín, ktoré mu spríjemnili milí a ústretoví dobrovoľníci a poskytli občerstvenie.
Do Žiliny sa dostal vlakovým spojom z Košíc. V budove Vuralu už strávil niekoľko dní, je vďačný za teplo a strechu nad hlavou, ale zostal tu ako posledný zo skupinky priateľov.
„V súčasnosti premýšľam nad vlastnou budúcnosťou a zvažujem množstvo možností, respektíve stále očakávam odpoveď zo slovenských škôl. Chcel by som určite zostať v Európe, študovať tu a návrat do Nigérie vnímam ako úplne posledný krok“.
Sám verí, že všetko bude lepšie a raz sa bude môcť vrátiť aj na Ukrajinu, preto by rád všetkým odkázal: „Ľudia by nemali v každej situácii strácať nádej“.
Oporou sa stala dobrovoľníčka Kristína
Alexovi sa ako o ceste, tak aj samotnej vojne ťažko hovorilo. Zostal tu sám, aj keď s rodičmi je denne v kontakte. Nečakane sa mu však obrovskou oporou a najbližšou priateľkou stala dobrovoľníčka Kristína (20 r.) z pražskej univerzity.
Denne sa spoločne rozprávajú a popritom popíjajú kávu. Práve tieto momenty mu pomáhajú aspoň čiastočne zabudnúť na ťažké chvíle, ktoré ešte prednedávnom sám videl.
Práve Kristína tvrdí, že v tejto situácii je potrebné poskytnúť pomoc každému, kto uteká pred vojnou, teda bez ohľadu na farbu pleti či národnosť. Sama s dobrovoľníctvom neváhala a do Žiliny prišla z Prahy hneď ako to bolo možné.
Ľuďom z Ukrajiny venuje všetku svoju energiu a pomáha im denne od siedmej rána do večera jedenástej. Podľa jej slov ľudia potrebujú pomoc teraz, nie potom.
Okrem toho vidí každodennú motiváciu v tom, že takáto situácia môže raz nastať aj na Slovensku, a potom my budeme potrebovať pomoc a mať pri sebe niekoho, kto nás bude podporovať a dávať nám nádej. Aaj ona má pre ľudí jeden odkaz:
„Chcem, aby si ľudia najskôr overovali zdroje a až potom šírili správy a akákoľvek pomoc sa teraz počíta“.
Bez dobrých ľudí by nefungovalo prakticky nič
Vážnosť aktuálnej situácie si uvedomuje aj dobrovoľník a záchranár Patrik (33 r.), ktorého úlohou je práve transportovanie utečencov od hraníc priamo do Žiliny.
Práca pre utečencov sa nájde, voľných pracovných miest sú desaťtisíce Čítajte Ako dobrovoľník pomáha už približne 14 rokov, preto neváhal ani v tejto situácii priložiť ruku k dielu. Len ťažko hľadal slová na to, čo videl nie len na hraniciach:
„Za celý život v úlohe záchranára som prežil veľa nepekných chvíľ , ale aktuálna situácia je psychicky náročná aj pre naozaj odolného človeka. Teda celkovo sú to nepekné, náročné a vypäté chvíle, ktoré prinášajú množstvo utrpenia, smútku či bolesti ako pri prevoze, tak aj samotnom ubytovávaní ľudí“.
Sám by sa chcel poďakovať všetkým ľuďom, ktorí sa spoločne zomkli pre pomoc a bez ktorých by prakticky nefungovalo nič.
Autor: Daniel Stehlík
