ŽILINA. Len tri dni po ruskej invázii spustila skupina dobrovoľníkov okolo žilinského podnikateľa Milana Dubca v nevyužitých priestoroch administratívnej budovy prípravu utečeneckého tábora pre krátkodobý pobyt ľudí z Ukrajiny. Aj po vyše dvoch týždňoch je to jediné podobné zariadenie, ktoré vie naraz prichýliť vyše tristo ľudí.
Ani napriek tomu Milan Dubec štátu nevyčíta, že nebol na utečeneckú krízu pripravený. Mrzí ho však postoj niektorých Slovákov, ktorí majú voči utečencom iracionálne predsudky. V Campe Žilina sa musia prehrýzť cez pravidelné policajné výjazdy i kontroly z hygieny. Tvrdí, že tábor postavený na práci dobrovoľníkov a financovaný zo zbierok budú držať pri živote, kým sa utečenecká kríza neskončí.
Netají sa, že utečencom chce pripraviť vrelé prijatie, aby aspoň časť z nich zostala na Slovensku. Takáto šanca získať kvalifikovaných ľudí sa objavuje len zriedka.
V rozsiahlom rozhovore sa dočítate
- Aké podnety ľudí riešila v Campe Žilina polícia či hygiena
- Ako sa ľudia sťažovali, že utečenci používajú reštauračný príbor
- Čím si vysvetľuje predsudky časti Slovákov
- Čo najviac potrebujú utečenci, ktorí utekajú pred vojnou vo svojej krajine
- Ako dlho ostávajú utečenci v tábore
- Či ešte nie sú dobrovoľníci demotivovaní
- Z čoho financujú utečenecký tábor a ako dlho ho chcú udržať
- Prečo ho neštve, že nahrádza to, čo mal prioritne robiť štát
- Ako a prečo by malo Slovensko využiť potenciál utečencov z Ukrajiny
Vo svojej firme ste už dávnejšie zamestnávali Ukrajincov. Ovplyvnilo vás to pri rozhodnutí postaviť utečenecký tábor?
Áno, máme ukrajinských kolegov. Už dlho nám rozprávali o tom, ako sa boja možnej agresie na Donbase, počúvame o tom roky. Dotklo sa nás to osobne, lebo aj oni majú na Ukrajine svojich rodinných príslušníkov. Zasiahlo nás, že sa konflikt odohráva v susednej krajine, viac im rozumieme a viac nás to zasahuje.
V sobotu ráno po začiatku agresie som si pozrel správy a povedal som si, že nie je cesta len sa na to dívať, musíme niečo urobiť. Povedali sme, že máme voľný priestor, poďme urobiť camp. Ani neviem ako, a už sme mali šesťdesiat ubytovaných utečencov.
Mesto Žilina čelí žalobe. Podmienky na bývanie v unimobunkách sú nedôstojné Čítajte Hneď na začiatku ste požiadali verejnosť, že potrebujete výpomoc animátorov a psychológa. Bolo vám jasné, že s ľuďmi bude treba pracovať.
Už v prvý deň sme videli, v akom stave prišli ľudia a chceli sme im poskytnúť psychologickú pomoc. Dnes vieme, že najviac potrebujú upokojiť sa, najesť, osprchovať sa, oddýchnuť si, ale dôležitý je aj pocit spolupatričnosti. Keď ich ľudsky podržíte, to im pomôže viac ako čokoľvek iné.
Musia mať pocit, že môžu prestať utekať, že my sa o nich postaráme. Nevyrieši to všetky ich problémy, ale dostanú nádej, upokoja sa a potom sa presúvajú ďalej. Ale vedia, že už nemusia utekať. Prídu tu po desiatich dňoch cesty, sú unavení a potrebujú sa dať dokopy. Ak sa spamätajú, rozmýšľajú čo ďalej. Od nás odišlo už asi 150 ľudí do Nemecka.
Často nám zavolajú, že u nás im bolo naozaj dobre a že by sa aj chceli vrátiť. Dostanú tam síce samostatné izby, ale nedostanú ľudský prístup, čo veľmi potrebujú. Z hraníc ich prídu do Nemecka tisíce, ale nikto sa s nimi nebaví, aj keď dostanú jedlo a bývanie. My sa na nich od začiatku usmievame. Na druhý deň aj oni na nás.
Milan Dubec
Bol pri vzniku viacerých úspešných firiem, napríklad spoločnosti Azet.sk, bol generálnym riaditeľom multimediálneho vydavateľstva Ringier Axel Springer na Slovensku. Dnes vedie developerskú spoločnosť Reinoo, ktorá ma viacero projektov v Žiline alebo v Púchove, a je spolumajiteľom IT spoločnosti GoodRequest.
Všetko je to o nastavení dobrovoľníkov. Majú oni dosť síl šíriť pozitívnu náladu, keď sami sú konfrontovaní so stovkami neľahkých ľudských príbehov?
Sme nastavení tak, že chceme tým ľuďom dať nádej a pomôcť zdvihnúť náladu. Aj my máme momenty, že si potrebujeme oddýchnuť a myslím si, že aj my sa budeme potrebovať časom niekomu vyrozprávať.
Po dvoch týždňoch som i ja odolnejší ako na začiatku. Keď príde nový dobrovoľník, musí sa to naučiť vstrebávať. Prvé dni tu boli aj moje deti. Pre mňa bolo silné uvedomiť si, keď sa môj sedemročný syn hral s chlapcom v rovnakom veku a večer som ho zobral domov, dal som ho spať, dostal pusu, ráno ide do školy. Ale jeho kamarát už nemá domov a možno nikdy nebude mať sa kde vrátiť, lebo jeho domov zbombardovali.
Nechceli ste rodinu ochrániť od tejto skúsenosti?
Moja manželka je tu nonstop a bola tu skôr ako ja, pretože keď sa začala vojna, bol som v zahraničí a hneď som si skrátil pobyt a prišiel sem. Moje väčšie deti chcú pomáhať, ale strážia menšie deti a tie menšie ešte nevnímajú, čo sa deje. Ani malí utečenci nie.
Všetci ľudia sú veľmi vďační za všetko. Aj keď sa objavia komplikovanejšie prípady, ktoré očakávajú full servis. Ale to sú skôr šokové stavy. Práve sme mali konflikt s paňou, ktorá očakávala lepší servis, ale potom sa ospravedlnila, že je stále v strese a v šoku a že to nevie kontrolovať.
Veľa ľudí videlo naživo bombardovanie, bomby padali vedľa nich. Prišla rodina, jedenásti ľudia, a mali so sebou tri tašky oblečenia. To bolo všetko, čo mali. Zobudili sa na dopady bômb a začali utekať.
Sú v Campe aj nejakí ľudia, ktorí sa museli zdržať dlhšie, ako by chceli?
Bohužiaľ, stále sa bojíme ľudí s inou farbou pleti. Sú tu dvaja Pakistanci so šesťročným dieťaťom narodeným už na Ukrajine, kde žijú už asi sedem-osem rokov. Boli štyri dni v Campe, celý deň presedeli aj s dieťaťom na svojej dvojposteli, boli slušní, usmievaví. Úplne bezproblémoví.
Umiestnili sme ich na byt a boli na nich sťažnosti pre hlučnosť, čo mne vôbec nešlo do hlavy. Zobrali sme ich naspäť a teraz čakajú na brata, s ktorým chcú odísť do Nemecka. No nevedia sa mu niekoľko dní dovolať. Naposledy mu nahlásili túto polohu, a tak chcú byť tu a dať mu šancu, aby ich našiel.
Pociťujete aj v iných prípadoch negatívne reakcie Slovákov?
