ŽILINA. Desať rokov intenzívneho liečenia, nekonečných rehabilitácií a hľadania nového zmyslu života.
Jozef Fabian je vyše dvojmetrový chlap, no uštipnutie nepatrným infikovaným kliešťom ho položilo na kolená a dodnes sa len s vypätím síl dokáže udržať vo forme.
Ochorenie paralyzovalo jeho pohybový aparát a úplne stratil stabilitu tela. Istý čas sa mladý Žilinčan dokázal pohybovať iba pomocou invalidného vozíka. Bez asistencie okolia si nedal rady ani s tými najjednoduchšími úkonmi.
Nikdy nekončiaci kolotoč cvičení a rehabilitácii priniesol Jozefovi aspoň malé zlepšenie zdravotného stavu.
Dnes je rád, že stojí na nohách a hýbe sa. Hoci s ťažkosťami, prejde pár metrov po vlastných. No i tak nedokáže fungovať samostatne a pri všetkom potrebuje pomocníka, ktorý naňho dohliada a stojí po jeho boku.
Detská ortopédia v Žiline oslavuje štvrťstoročie. Na Slovensko priniesla viacero unikátnych výkonov Čítajte Tri mesiace v umelom spánku
Jozef mal 20 rokov a práve končil nadstavbové štúdium v maturitnom ročníku, keď do jeho života prišiel radikálny zvrat.
Dovtedy žil klasickým študentským životom, budúcnosť veľmi neriešil, zabával sa s priateľmi a privyrábal si na brigádach. Práve jedna z brigád mu zásadne zmenila osud. Keď pomáhal pri Žiline s výrubom stromov, prisal sa na neho kliešť.
„Príznaky prišli približne po prvom týždni v podobe klasickej chrípky, kde som tomu neprikladal veľký význam a po druhom týždni prišli omnoho závažnejšie problémy typu závrate, bolesť šije a bolesť hlavy, a vtedy som už vyhľadal lekársku pomoc,“ vrátil sa na začiatok príbehu s encefalitídou Žilinčan.
Až v nemocnici sa dozvedel, že za jeho problémami je kliešť. Keď sa Jozefov zdravotný stav aj naďalej zhoršoval, po niekoľkých dňoch ho previezli do martinskej nemocnice. Tam ho zdravotníci uviedli na tri mesiace do umelého spánku.
„Počas neho sa mi snažili napojiť endotracheálnu kanylu, čo je trubica cez ústa do hrdla. V tom momente som sa prebral a vytrhol ju z úst, čím som si poškodil hlasivky. Kvôli tomu mi museli urobiť tracheostómiu. Počas umelého spánku som bol prevezený naspäť do Žiliny, kde som sa zobudil na JIS-ke s hadičkou v nose, cez ktorú som prijímal potravu. Po prebudení som mal menšie výpadky pamäte, nespomínal som si na niektoré mená a podobne. Nanovo ma učili dýchať cez nos a nie cez tracheostómiu, učili ma sedieť, keďže som mal stuhnuté celé telo a popri tom som mal pravú polovicu tela v štádiu ochrnutia,“ oživuje spomienky na hospitalizáciu dnes už tridsaťročný Jozef Fabian.
Bez pomoci to nejde
Keď sa po troch mesiacoch prebudil s umelého spánku a nedokázal normálne dýchať a pohybovať sa, vedel, že bude zle.
„V prvom momente sa mi zrútil celý svet. Väčšinou v dvadsiatich rokoch človek bežne chodí na diskotéky, chaty, zabáva sa s priateľmi a ja som sa učil nanovo dýchať, jesť, rozprávať, chodiť.“
Dnes to Jozefa, i celé okolie, ktoré mu pomáha, stojí veľmi veľa námahy, aby aspoň udržal stabilitu. Má narušenú motoriku, no oproti úrovni na začiatku liečby je posun evidentný. Je za tým veľa driny, cvičení, fyzioterapie a operácií.
„Dokážem stáť, prejsť určitý úsek, najesť sa, sám sa obliecť, umyť. To všetko v určitom tempe. No nedokážem sa pohybovať rýchlejšou chôdzou ako vychádzková, šoférovať, obuť sa, zaviazať si šnúrky a v podstate nedokážem úplne samostatne fungovať. Na každú malú činnosť, ktorú berie zdravý človek ako samozrejmosť, potrebujem aspoň časť asistencie,“ zveril sa Jozef.
Bez rehabilitácie to nejde
Pri Jozefovom boku stoja rodičia, sestra i jeho priateľka Majka. Tá prízvukuje, že aj po rokoch je poctivá rehabilitácia jediným prostriedkom, ako sa udržať vo forme. Drina a odriekanie je na dennom poriadku. No bez toho to nejde.
„Najviac mu pomohlo rehabilitačné centrum, ale keďže je dosť finančne náročné, musí si vystačiť s individuálnymi tréningami a s fyzioterapeutom. V konečnom výsledku mu veľmi pomáha rodina a kamaráti. Podpora je preňho veľmi dôležitá. Hlavne preto, aby bojoval čo najdlhšie,“ hovorí priateľka a naznačuje, že rozpočet im umožňuje absolvovať rehabilitácie, cvičenia a fyzioterapiu dvakrát týždenne. Len tréningy a plávanie ich mesačne vyjde na 500 eur. Na dlhšie pobyty by potrebovali ešte viac.
"Rehabilitačné pobyty Jozef absolvoval sedemkrát skôr v začiatkoch. V jednom z nich ho postavili na nohy. Sú to väčšinou dva týždne pobytu, kde sa mu ale na plno venujú, má tam režim, pravidelné cvičenia, ktoré sú pod dohľadom kvalitných odborníkov,“ hovorí Majka.
Po štyroch rokoch by opäť chceli jedno takéto rehabilitačné centrum navštíviť. Či sa im to podarí, bude závisieť od vyzbieraných financií. Nádeje vkladajú do výberu z dvoch percent z daní cez vlastné občianske združenie Na nohy, ktoré založila Jozefova sestra.
Botanička o výrube stromov v Žiline: Spílenie by mal odobriť arborista Čítajte Náklady na liečbu sú vysoké
Jozef priznáva, že už neraz mal chuť všetko zabaliť, ale nevzdáva to. „Každý tréning sa prekonávam, lebo viem, že každý vynechaný tréning je krok vzad. A prežívať toto všetko od znova by som už asi nezvládol. Aj z hľadiska síl aj z hľadiska financií. Je to veľmi náročné na financie.
Do operácií a liečby už išlo viac ako 35-tisíc eur a aj to väčšina vďaka ľuďom a zbierkam na podporu. Za čo by som chcel aj poďakovať. Dnes mesačné náklady na tréningy prevyšujú moje príjmy, preto musím rozmýšľať, ako často môžem ísť cvičiť.“
Túžba po normálnom živote núti mladého Žilinčana pokračovať v boji s následkami zákerného ochorenia. I po rokoch života s ochrnutím sníva o vlastnej rodine, normálnom zamestnaní a živote, ktorý neobmedzuje zdravotný stav.
