Sheba Juliet pochádza z Kene, no na Slovensku žije už od roku 2010. V Žiline vyštudovala a dnes na Žilinskej univerzite pôsobí ako lektorka anglického jazyka. Väčšinu času prežila v Strečne, o ktorom hovorí ako o svojom domove a o ľuďoch, ktorí ju prichýlili, ako o svojej rodine. Na život na Slovensku si ľahko zvykla, pretože stretáva príjemných ľudí. Temperamentná a stále usmievavá žena tvrdí, že v africkej Keni sa žije pomalšie, ľudia si neplánujú život dopredu a nedávajú veľa cieľov. Sú však spontánnejší, veselší a rodinne založení. A také sú aj Vianoce v päťdesiatmiliónovej rovníkovej krajine.
Po štyroch rokoch cestujete na Vianoce domov. Čo vás čaká?
Vianoce sú obdobím, keď sa môžem stretnúť so svojou rodinou. Ľudia, ktorí žijú v meste sa v tomto čase vracajú na dedinu, študenti sú dlhšie obdobie doma. Je priestor stretnúť sa v kruhu širšej rodiny. Odchádzam v čase, keď je na Slovensku zima. V Keni je vždy teplo, ale v období od novembra do februára je ešte teplejšie. Väčšinou sa stretávame vonku, je to veľká oslava. So širšou rodinou spolu večeriame – stretnú sa tety, ujovia, bratranci, sesternice.
Keňa je multináboženská krajina. Ako sa Vianoce prejavujú v duchovnej oblasti?
Ja som kresťanka tak, ako väčšina obyvateľov. Ľudia sú silno veriaci a Vianoce sa začínajú v kostoloch. 24. decembra všetci ideme do kostola, či sme katolíci alebo protestanti. Až keď sa vrátime, začínajú sa oslavy. To isté je na Silvestra. Väčšina ľudí uzatvára rok s Bohom v kostole. Všetci potom spolu oslavujeme, jeme a delíme sa o jedlo.

Temperament Keňanov sa prejavuje aj v kostole?
Samozrejme. Nemôžem povedať, že naše omše sú krajšie, lebo každý má svoju unikátnu krásu, ale sú živšie. My spievame, my tlieskame, tancujeme. Používame bubny. Naše omše sú hlučné a veľmi temperamentné. Niekedy aj tu zabudnem, že som na Slovensku a užijem si omšu, tancujem a spievam. Najviac, keď spievajú mladí ľudia v kostole s gitarami.
Ako vyzerá vianočný deň?
Najskôr je omša, dlhá omša a po nej sa stretneme pri hlavnom jedle, ktoré je okolo poludnia. Je to zabíjačka. Pripraví sa sliepka alebo krava, spolu oslavujeme a večer sa presunieme niekde do centra, kde sa zabávame. V ten deň niektorí dostanú nové šaty, oblečú si ich a idú ich ukázať na verejnosť.
Vianoce sú u nás sviatkom, keď sa ľudia snažia pristupovať k príprave jedla podľa tradície. Večeriame podobne, ako naši predkovia. U vás sa jedia bežné jedlá?
Sú to viacmenej bežné jedlá. Každý sa snaží zabiť nejaké zviera, mala by tiecť čerstvá krv, ktorá je symbolom obnovenia. Podáva sa sliepka, bohatšie rodiny zabijú kravy, ovce, kozy a veľa ľudí potom pri tom jedle oslavuje. Na oslavu sa tešia najmä tí, ktorí nejedia mäso každý deň. Mäso je vzácne a tešíme sa na dobrú polievku a dobré jedlo. Počas roka jeme veľa zeleniny a horké bylinky a v ten deň radšej uprednostníme mäso, ktoré sa pripravuje dusením. Podáva sa s ryžou, alebo používame ugali, je to niečo ako slovenské knedle alebo talianska polenta vyrobená z kukuričnej múky. Tiež podávame prílohu chapati podobnú lokšiam. Na Slovensku je však večera bohatšia.
Vianoce sú veľmi čarovným obdobím so špecifickou atmosférou, na ktorú sa u nás tešia všetci. Na čo sa tešíte v Keni?
Dôležité sú stretnutia. Mnohí majú málo príležitostí stretávať sa počas roka. Mnohí pracujú v hlavnom meste Nairobi, ktoré je vzdialená asi 600 kilometrov a viacerí sa doma neukážu po celý rok. No na Vianoce každý príde domov. Už na začiatku decembra sú vlaky a autobusy obsadené. Stretnutie s rodinou je dôležité, mnohí prídu predstaviť prírastky do rodiny. Z mojej rodiny nikto nečaká, že prinesiem nejaké darčeky. Dôležitejšie je stretnúť sa, byť spolu, porozprávať sa. Lepšie ako darček je prispieť niekomu na jedlo, alebo zaplatiť školné. Radšej takto urobím dobro. Vianoce sú západný sviatok, k nám ho priniesli kresťanskí misionári z Anglicka a Portugalska na konci 19. storočia. Takže neexistuje niečo ako vianočné tradície.

Ako ste sa ocitli v Strečne?