Na Gerlachu bol 79-krát. Horský vodca Martin Hatala pomáha klientom plniť sny

Z archívu Martina Hatalu (31 fotografií)

ŽILINA. Celý rok sa na našom webe venujeme najmä dvom športom – futbalu a hokeju. Preto sme sa rozhodli, pripraviť článok aj o menej tradičnom športe.

Rozprávali sme sa s horským vodcom, rodeným Žilinčanom Martinom Hatalom.

Už od detstva bola príroda vaším koníčkom?

Áno, aj keď ako malý som si to ešte asi ani neuvedomoval. Najmä vďaka mojim rodičom, ktorí so mnou odmalička chodili, či už do lesa alebo na kratšie túry a neskôr aj celodenné túry (Malá Fatra, Slovenský raj, Západné Tatry – Roháče, Vysoké Tatry), som si vytvoril trvalý vzťah k pobytu a pohybu v prírode, ktorý považujem za prirodzenú súčasť života.

Keďže otec (bývalý atlét v behu na stredné trate) bol počas celého svojho pracovného života pedagógom – učiteľom telesnej výchovy na gymnáziu i na vysokej škole a svojho času pôsobil aj ako kondičný tréner žilinských basketbalistov, prirodzene ma viedol k športu.

Počas základnej školy som postupne chodil na plávanie, džudo, hokej a basketbal, nič z toho ma však nejako výraznejšie nebavilo. Mal som dokonca aj zdravotné problémy, často som býval chorý a kvôli šelestu na srdci som mal zakázané namáhavé disciplíny, napr. dlhšie vytrvalostné behy. Klasické chorľavé, cintľavé decko... Výlety do lesa, turistika a lyžovanie ma však bavili vždy.

Na gymnáziu som začal s otcom pravidelne behávať, pretože som chcel mať lepšiu kondíciu a 1 z telesnej výchovy, ktorá vtedy na Gymnáziu Hlinská v Žiline nebola zadarmo. Naďalej som sa venoval turistike a lyžovaniu, či už s rodičmi alebo kamarátmi. Doma sme mali kopu knižiek o horách a horolezectve, v ktorých som si často listoval a čítal ich a tak mi postupne napadlo, že by som chcel byť horolezcom.

Otec horolezec nebol, ale poznal kamaráta – suseda vo vedľajšom vchode – Petra Čaplického z Horolezeckého klubu JAMES ŠARPOŠ Žilina, tak ma zobral ku nim návštevu na pohovor a išiel som do oddielu.

Pamätám si, že mama vtedy plakala, lebo sa o mňa bála (a stále sa bojí). Čiže od roku 1994 som sa začal venovať horolezectvu. Bol tu však ešte „nečakaný problém“ – šelest na srdci. Po dovŕšení 18. roku som bol od detského kardiológa prevedený do evidencie kardiológa pre dospelých a ten mi môj „vysnívaný“ šport neodporučil, vraj to môže byť pre mňa nebezpečné.

To bol šok. A k tomu doktorovi som už nikdy nešiel. Otec ma zaviedol ku športovej lekárke, ktorá mi spravila záťažové testy a povedala mi, aby som si z toho šelestu nerobil ťažkú hlavu, ale aby som nepreťažoval organizmus a trénoval s rozumom.

Najprv som samozrejme liezol so staršími a skúsenejšími chalanmi z oddielu, či už na skalkách alebo v Tatrách, neskôr už samostatne s mojimi rovesníkmi. Nešlo o žiadne „svetoborné“ výkony ale bavilo ma to. „Obyčajná“ turistika mi už nestačila...

Vyštudovali ste Lesnícku fakultu vo Zvolene a pracujete ako odborný pracovník Štátnej ochrany prírody na Správe NP Malá Fatra vo Varíne. Čo je náplňou vášho zamestnania?

V rokoch 1996 až 2001 som absolvoval štúdium na Lesníckej fakulte, ktoré som úspešne ukončil ako lesný inžinier, v lesnom hospodárstve som však nikdy nepracoval

. Chcel som síce pracovať, ale nechcelo sa mi zamestnať, aby som mohol viac liezť. Tak som začal najprv pracovať ako živnostník, v rokoch 2003 až 2006 som robil práce vo výškach, ale nefungovalo to tak ideálne, ako som si predstavoval. Podnikanie všeobecne nie je jednoduché.

Na Správe NP Malá Fatra pracujem od augusta 2006. Začal som na pozícii strážcu, od júna 2007 už ako odborný pracovník – zoológ. Práca je rôznorodá, vypracovávam najmä stanoviská pre úrady štátnej správy, organizácie alebo súkromných žiadateľov k rôznym zámerom (napr. stavbám), ktoré by mohli mať vplyv na záujmy ochrany prírody, predovšetkým chránené druhy živočíchov. Keďže sú k tomu často potrebné aj terénne obhliadky, tak sa dostanem aj von
do prírody a nesedím len v kancelári na zadku.

Kedy vám v hlave skrsla myšlienka, žeby ste sa chceli stať horským vodcom?

Bolo to v období rokov 2010 až 2012, kedy sme s kamarátmi, s ktorými som v tej dobe liezol, začali špekulovať o prihlásení sa do kurzu. Bolo nám jasné, že reprezentanti v alpinizme z nás už nebudú a chceli sme nejako zúročiť dlhoročné skúsenosti z hôr. Predtým som sa dvakrát pokúšal získať zamestnanie v Horskej záchrannej službe v Malej Fatre, ale napriek veľkej snahe som neuspel na dvoch výberových konaniach. Takže získať vzdelanie horského vodcu spolu s kamarátmi, s ktorými som liezol, sa mi zdal ešte lepší nápad. Bola to nová výzva, motivácia, náhradný plán. Asi to tak malo byť...

Aby ste mohli byť zaradený do výberového konania, musíte dať dohromady zoznam požadovaných výstupov, aby vás Národná asociácia horských vodcov Slovenskej republiky mohla do tohto konania zaradiť. Pamätáte si ešte, čo ste uviedli?

Aby som dal dohromady zoznam požadovaných výstupov a lyžiarskych túr, musel som ich mať absolvované. A to nebolo jednoduché, pretože niektoré požadované výstupy s predpísanou obťažnosťou, prevýšením a charakterom mi chýbali.

Tak som si ich s kamarátmi ešte pred začatím prijímacieho konania doliezal. Ak by ste sa ma opýtali, či som si to nemohol vymyslieť a dopísať, tak áno, mohol. Ale to by som jednak klamal sám seba a jednak by na to inštruktori skôr či neskôr prišli.