ŽILINA. Soňa Holúbková patrí medzi najväčšie osobnosti Žiliny. Šírkou svojich aktivít sa stala rešpektovanou autoritou najmä v oblasti začleňovania postihnutých ľudí do bežného života. Dvadsaťpäť rokov dávala spolu s dobrovoľníkmi šancu postihnutým ľuďom, aby prejavili svoju tvorivosť, fantáziu, nadanie a radosť z aktivity na festivale Jašidielňa, ktorý sa stal za tú dobu legendou. Nadácia Krajina harmónie okrem festivalov pripravuje voľnočasový program nielen pre mládež so znevýhodnením. Soni Holúbkovej k oceneniu Slovenka roka pribudlo aktuálne ďalšie prestížne ocenenie Biele vrana. Udeľujú ho aktivistom, ktorí preukázali občiansku statočnosť a svojimi postojmi upozorňujú na problémy spoločnosti. Sama uznáva, že sa jej dostalo veľké uznanie.
Kým ocenenie Biela vrana sa často udeľuje ľuďom v konkrétnych kauzách, vo vašom prípade to bolo skôr za dlhoročnú činnosť. Ako sa zmenil svet ľudí s postihnutím za posledných 30 rokov?
Pred tridsiatimi rokmi sme ľudí so zdravotným postihnutím na verejnosti takmer nevideli. Mali možnosť buď zostať doma a rodina sa starala o všetko, alebo rodina nezvládala starostlivosť a častokrát na odporúčanie lekárov odchádzali deti i dospelí ľudia so zdravotným postihnutím do zariadení sociálnych služieb. Niektoré deti sa dostali do osobitných škôl, ale mnohé boli oslobodené od povinnej školskej dochádzky. Až v 80. rokoch 20. storočia začali domácu izoláciu nahrádzať okrem pobytových služieb aj denné či týždenné pobyty. Po roku 1989 sme čoraz viac videli ľudí s postihnutím na verejnosti, vytvárali sa nové možnosti pre ich vzdelávanie, neskôr aj na pracovné príležitosti. Stále sme však na ceste k tomu, aby vo svojom živote mali dostatok príležitostí využiť svoje schopnosti.
Čo z vašich aktivít najviac prispelo k tomu, že na postihnutých ľudí hľadíme s väčšou toleranciou?
Myslím si, že to bol hlavne festival tvorivosti a fantázie Jašidielňa, ktorý od roku 1990 po dvadsaťpäť rokov spájal mladých ľudí zo žilinských škôl s ľuďmi so zdravotným postihnutím a množstvo dobrovoľníkov, ktorí významne na festivale pomáhali, sa prestali báť ľudí s postihnutím. A je to dostatočná masa ľudí na to, aby sa postoje zmenili a aby väčšina nezabúdala na práva a príležitosti pre menšiny. Som na týchto ľudí veľmi hrdá.

Čo najviac potrebujú zdravotne znevýhodnení ľudia?
Najlepšie je spýtať sa ich samotných. Z rozhovorov s nimi viem, že ľútosť nepomáha. Potrebujú priestor, aby ich ostatní ľudia spoznali, aby ich brali vážne, aby dostali možnosti vzdelávať sa a pripravovať sa na zamestnanie a neskôr aj na svoj vlastný život. A tiež primeranú podporu, či kompenzáciu svojho zdravotného postihnutia. Nechcú len pomoc dostávať, chcú tiež prispievať k tomu, aby náš spoločný život bol lepší.