O pandémii koronavírusu hovorí ako o tragédii a po celom Slovensku vytvára živé pamätníky jej obetiam. Keď Lenka Straková prišla na jar o mamu v COVID pavilóne žilinskej nemocnice, na vlastnej koži pocítila, aké problémy riešia tisíce pozostalých po obetiach pandémie. Traumy, výčitky svedomia, nezáujem inštitúcií.
Mladá Žilinčanka založila spolu so svojou sestrou Luciou Ďurajkovou občianske združenie Skutočné obete, ktoré bojovalo za to, aby sa na zosnulých nepozeralo len ako na štatistické úmrtia, ale skutočné obete s príbehmi a s pozostalými. Vďaka ich intervencii uznalo ministerstvo zdravotníctva, že aj pacienti v COVID oddeleniach majú právo na návštevu a prijalo podmienky, za akých je to možné.
Aby sa nezabudlo na tragédiu pandémie, chce občianske združenie vytvoriť Pamätník obetiam pandémie, umelecké dielo, ktoré bude pripomienkou, vyjadrením úcty a skutočnej solidarity s obeťami a ich pozostalými. Z rovnakého dôvodu sadia po celom Slovensku lipy. Jedna z nich pripomína obete pandémie aj v žilinskom Parku Ľudovíta Štúra.
Lenka Straková v rozhovore vysvetľuje
- Či niekomu vyčíta smrť svojej mamy
- Ako dlho trvalo, kým v rodine spracovali tragédiu
- Ako sa okrem sadenia líp snaží pomáhať obetiam koronavírusu
- Či pomoc druhým vníma ako terapiu aj pre samú seba
- Aké plány má s Pamätníkom obetiam pandémie
Aké máte prvé ohlasy na iniciatívu sadenia líp?
Zo strany pozostalých po obetiach sú ohlasy veľmi dojemné. Teší nás aj záujem miest a obcí, ktoré sa do projektu zapájajú.
Spomienkové lipy sa sadia celú jeseň naprieč Slovenskom a pokračovať budeme aj na budúci rok. Veľmi by sme si priali, aby obetí bolo čo najmenej a aby sme tak aj líp na ich pamiatku sadili čo najmenej. Bohužiaľ to tak nie je a navštívime veľké mestá, ale aj malé dedinky. Covid dosiahol zdá sa všade.
Maľovaná dedinka chce prežiť, v Čičmanoch zaviedli parkovné Čítajte Občianske združenie Skutočné obete za veľmi krátky čas prišlo s viacerými iniciatívami. Čo predchádzalo jeho vzniku?
Občianske združenie sme založili so svojou sestrou Luciou Ďurajkovou. V marci nám zomrela mamina na koronavírus, mala 57 rokov.
Na začiatku mala veľmi mierne prejavy, kým ešte bola doma. Nemala vysoké horúčky, len jej bolo nevoľno od žalúdka.
Bola slabá, preto išla do nemocnice na vyšetrenia a už si ju tam nechali. Mala rozsiahly covidový zápal pľúc. Šesť týždňov bojovala v nemocnici, bola na podpore kyslíka. Asi týždeň bola napojená na umelú pľúcnu ventiláciu, ale nezvládla to.
Vyčítate niekomu jej smrť?
Čo sa týka zdravotnej starostlivosti priamo v nemocnici, všetci lekári, s ktorými som komunikovala, pretože som bola prostredníkom v rodine, boli veľmi milí a veľmi ochotní.
Zdvíhali telefón, stalo sa, že ešte aj o ôsmej večer mi všetko vysvetľovali a snažili sa ma upokojiť. Mama celý čas hovorila o lekároch, lekárkach a zdravotných sestrách ako o anjeloch.
Bola veľmi rada, že je o ňu postarané, pretože okolo nej každý deň zomierali ľudia. Niekedy sa stalo, že zomreli aj traja ľudia za noc. To je nápor na psychiku. Čo by sme vytkli, je starostlivosť pred tým, ako sa dostala do nemocnice. Cítila sa zle.
