ŽILINA. Bariéry sú pre ňu novou skúsenosťou. Michaela Sásiková si na vozíček zvyká len dva roky po tom, ako ju naň posadila skleróza multiplex.
S ochorením, ktoré napáda centrálny nervový systém a prejavuje sa napríklad aj problémami s chôdzou, poruchami výslovnosti, či tŕpnutím trupu alebo tváre, žije Žilinčanka už 23 rokov.
„Nerátala som s tým, že skončím na vozíku. Bola som slabá a bála som sa chodiť, mala som pocit, že spadnem. O barlách trochu prejdem, ale nie dlhé trasy. Nemám stabilitu a bojím sa, že spadnem. Na vozíku som istejšia, cítim sa lepšie, ako na nohách,“ opisuje pre ňu novú situáciu.
AJ TOTO SA ĎALEJ DOZVIETE
- čo všetko spôsobuje hendikepovaným problémy pri presunoch
- aký balík financií vyčlenilo mesto v rozpočte na debarierizáciu
- na aký účel budú finančné prostriedky využité
Do centra len autom
Až teraz, keď je nútená presúvať sa na vozíčku si uvedomila, aké prekážky jej kladú chodníky, obrubníky, či historická dlažba. Strastiplnej ceste po mestských chodníkoch sa radšej vyhne.

„Nechodíme do mesta, to nehrozí. Keď už, tak do centra sa zvezieme autom. Rozčuľujú ma obrubníky, zničené chodníky a poškodená dlažba. Museli sme si zaobstarať terénny vozík, aby som tie cesty vôbec dala,“ hovorí o svojich skúsenostiach 39-ročná Michaela, ktorá napriek tomu, že býva v širšom centre Žiliny, do mesta sa presúva autom.
„Netrúfam si nikde ísť, lebo chodníky sú sama jama. Nevidím žiadnu zmenu.“