ŽILINA. Žilinčania jej nepovedia inak, ako Masaryčka. Obchodné korzo pri železničnej stanici sa za vyše sto rokov svoje existencie vždy prudko rozvíjalo, menilo charakter i funkcie. Za toto obdobie zmenila ulica svoj názov už osemkrát. Aj to svedčí o tom, že prepájacia ulica je neustále vo vývoji.
Dnes obsluhuje Národná ulica najmä návštevníkov Žiliny a turistov. Majiteľom a správcom historických domov to však nestačí. Chcú vytvoriť podmienky, aby ľudia nedávno zrekonštruovanou ulicou nie len prešli, ale sa aj tu zastavili a zdržali. Rozhodnutie mesta vrátiť letné terasy na Národnú je reakciou na iniciatívu tamojších podnikateľov, ktorá žiadala oživiť ulicu.
„Od majiteľov budov na Národnej ulici prišla požiadavka, aby sa na ulicu vrátil život. Aby ulica zmenila svoj charakter, treba dve dôležité veci. Umožniť ľuďom v nej bývať a vrátiť jej kolorit otvorením terás. Toto je začiatok cesty ako na Národnú vrátiť ducha mesta, aký tam bol kedysi a aký je na Bulvári alebo Mariánskom námestí,“ vysvetlil primátor Žiliny Peter Fiabáne.
Potvrdil, že akýkoľvek záujem o vznik terás mesto podporí. „Nemáme vplyv na skladbu a zameranie prevádzok, ktorá dnes nie je úplne ideálna. Ak by prišla požiadavka na zmenu využitia budov smerom k bývaniu, čo by zmenilo charakter ulice, tak budeme ústretoví,“ podotkol primátor.
Mesto zrušilo letné terasy na Národnej ulici v roku 2013. Po rekonštrukcii pešej triedy už stoly na vynovenej dlažbe nechcelo a argumentovalo, že vonkajšie prevádzky by bránili pohybu ľudí.
Pavel Frankl je jedným z tých, ktorí s iniciatívou oživenia Masaryčky vyšli. Sám spravuje jeden z domov, prenajíma jeho historické priestory a dúfa, že ulica dostane nový impulz na rozvoj.
Dnes vníma verejnosť ulicu ako miesto, kde prevažujú ázijské obchody a rýchle občerstvenie. Stále miesto si tu našli ale aj služby ako napríklad kaderníctva, krajčírstva, kozmetiky, rôzne drobné opravovne. Ulici chýbajú kvalitné prevádzky, ale i obyvatelia, ktorí na Národnej budú mať trvalý pobyt. Z ulice totiž úplne vymizla rezidenčná funkcia. 72-ročný Pavel Frankl v rozhovore tvrdí, že novú kvalitu by jej mohli priniesť stáli obyvatelia a jedným z krokov vpred sú aj obnovené letné terasy.
Ako dlho ste zviazaný s Národnou ulicou?
Môj starý otec sa prisťahoval do Žiliny začiatkom 20. storočia. Podnikal, mal obchod v jednej z budov na vtedajšej Kossuthovej ulici. Počas Prvej svetovej vojny kúpil na ulici iný dom ktorý koncom dvadsiatych rokov minulého storočia prestaval a nadstaval. Franklovci teda pôsobia na tejto ulici už skoro 120 rokov. Ja som jediný z mojej generácie v rodine, ktorý zostal v Žiline. Domy tu boli postavené začiatkom minulého storočia na ceste medzi železničnou stanicou a centrom mesta. Mesto vlastne začínalo až cestou stúpajúcou okolo kostola na námestie - rínok. Na mieste dnešnej Národnej boli kapustné polia a pod kopcom do mesta bolo aj niekoľko jazierok. Všetky domy boli postavené ako obytné, ale v prízemí mali obchodné priestory.
Dnes sa domy na Národnej využívajú na podnikanie, nachádzajú sa v nich obchody, kancelárie a prevádzky služieb. Býva v nich ešte niekto?
Treba si uvedomiť, že rozhodnutím zo šesťdesiatych rokov 20. storočia sa rozhodlo mesto vysťahovať ľudí z Národnej ulice. Dnes sa nám to javí ako nešťastné rozhodnutie, ale treba si uvedomiť, že stav domov nebol dobrý. Ulica nebola plynofikovaná, domy boli vykurované prevažne uhlím, ktoré bolo treba vynášať z pivnice, vodovodné potrubia boli v mnohých prípadoch ešte olovené. Vtedy sa ešte stále budovalo sídlisko Hliny, kde bolo bývanie oveľa komfortnejšie. Ulica SNP strácala náboj hlavnej ulice v meste z hľadiska bývania, pretože bývanie tu bolo často za trest. Ľuďom vtedy tvrdšie, či mäkšie odporučili, aby sa presťahovali. Mesto potom domy prenajalo pre organizácie a národné podniky, ktoré mali v obchodných priestoroch svoje prevádzky. Tie na rozdiel od mesta už mali prostriedky, aby domy zveľadili a vedeli sa postarať aj o ich údržbu lepšie ako mesto.
Železničný podchod už nerobí Žiline hanbu. Prešiel čiastočnou rekonštrukciou Čítajte Čo spôsobilo toto rozhodnutie vysťahovať z ulice ľudí?
Na jednej strane to pomohlo domom, no ulici nie, pretože sa vyľudnila. Cez deň to tu žilo, ale večer centrum mesta akoby vymieralo. Kedysi, za mojej mladosti, od námestia až po stanicu korzovali ľudia, boli tu rušné obchody a mesto žilo. Aj výstavba obchodného domu PRIOR priniesla oživenie do tejto časti mesta. Takto to fungovalo do revolúcie. Po nej v rámci reštitúcií získali časť domov ľudia naspäť do svojho vlastníctva a iné domy kúpili podnikatelia od mesta či štátu do súkromných rúk. Domy sa vo veľkom opravovali, prerábali, ulica začala hrať farbami. V deväťdesiatych rokoch bol na trhu obrovský nedostatok kancelárskych a obchodných priestorov. Nebolo problém nájsť nájomcu, čo sa teraz už nedá povedať.
