Dve témy a dva úplne odlišné pohľady na skutočnosť očami rešpektovaného žilinského fotografa Milana Velikého. Výstavné priestory Rosenfeldovho paláca v Žiline zaplnili fotografie autora, ktorý s vášňou fotografuje od detstva.
So svojimi zábermi sa chcel Milan Veliký podeliť s divákmi už vlani pri príležitosti svojich sedemdesiatich narodenín. No pandémia všetko zmenila. Ukážky dvoch okruhov jeho tvorby – street fotografie a abstraktnej fotografie – museli ešte dozrieť.
Kurátor výstavy profesor Ján Krížik tvrdí, že autor sa svojím talentom, inteligenciou, pracovitosťou, sebakritickým myslením a vášňou k fotografii prepracoval medzi najvýznamnejších fotografov svojej generácie.
O fotografiách z bežného života na ulici, ktoré výstave nazvanej Pominuteľnosť okamihu dominujú, hovorí, že sú dynamické a naozaj živé. „Milan Veliký má prirodzený zmysel pre brilantnú kompozíciu a pre „rozhodujúci okamih“. Na ten okamih však nečaká pasívne, ale rozhoduje o ňom on sám. Často mu pomôže komunikácia, väčšinou náhodná, s fotografovanými ľuďmi a z jeho fotografií je cítiť empatiu a sympatiu k týmto ľuďom, čo je dnes vzácny úkaz,“ podotkol Ján Krížik.
Výstava v Rosenfeldovom paláci je už otvorená. Vernisáž bude 17. júna o 17.30.
Fotografie, ktoré vystavujete, hneď zaujmú, človek začne o nich premýšľať. Prečo?
Fotografia, aby zaujala, musí mať, podľa mňa, pridanú hodnotu. Na webe máte miliardy fotografií, keď si niektorú z nich všimnete a zaujme vás, má pridanú hodnotu. Jedna časť mojej výstavy je živá fotografia, street fotografia. Súbor vybraných fotografií s jednotnou tematikou, čiže momentky z každodenného života. Aj pri inštalácii výstavy som sa snažil umiestniť vedľa seba fotografie, ktoré spolu komunikujú, alebo majú niečo spoločné. Výstava si žiada osobnú účasť návštevníkov, lebo výstava iba cez internet je, podľa mňa, pre autora málo prospešná. Nejde mi o lajky na internete, ale o živý kontakt s ľuďmi, ktorí mi povedia, či a prečo sa im fotka páči, alebo nepáči.
Ste fotograf, ktorý má fotoaparát stále po ruke a čakáte na okamih?
Áno, situácia ma musí zaujať. Je dobré niekedy dopredu predvídať, čo sa stane. Sledujete napríklad človeka na ulici, predpokladáte, že sa situácia vyvinie „priaznivo“ pre budúci záber, fotoaparát je v pohotovosti , stačí v správnom okamihu stlačiť spúšť. To je ten rozhodujúci okamih, ale pre ten musíte mať rokmi praxe vyvinutý cit.
Láka vás ulica?
Väčšina fotografií vznikla na ulici, ale mám tu aj fotografiu, ktorá vznikla na vernisáži alebo v zákulisí divadla, keď vystupoval Marián Varga. Živá fotografia spočíva v tom, že dokumentuje okamihy života.
Nevšedná púť za kultúrou. Adamov obišiel na bicykli kultúrne centrá Čítajte Je toto štýl, ktorý definuje vašu tvorbu?
V poslednom období je to dominujúca stránka môjho záujmu. Lákajú ma zaujímavé situácie, ktoré vznikajú v každodennom živote. Idem po ulici s otvorenými očami, čakám na ten správny okamih, keď si uvedomím, že toto by mohol byť dobrý záber.
Časť fotografií vznikla v zahraničí. Je v tom zámer zaujať diváka inými reáliami?
Nie. Fotografujem v každom prostredí, ktoré ma zaujme, keď mi v danom momente „zasvieti žiarovka v hlave“ a vtedy treba stlačiť spúšť. To sú prirodzené situácie. Fotografujem život, ľudí v danom okamihu, ktorý je pominuteľný a neopakovateľný, preto si vopred nepýtam dovolenie od ľudí, ktorí sú v zábere. Keby som ich požiadal o dovolenie, tak budú pózovať a potom pre mňa takáto fotografia nebude mať zmysel, bola by strojená.
Nie je v nich žiadna miera štylizácie?
Absolútne neuznávam štylizáciu v prípade street fotografie. Často si počkám, kým sa živý objekt môjho záujmu pozrie do objektívu. Vtedy to zvýrazní pridanú hodnotu fotografie. Niekedy sa ma ľudia následne opýtajú, prečo ich fotografujem. Vtedy im to vysvetlím. Ideálne prostredie je v zahraničí, kde som sa nestretol s tým, že by niekto proti fotografovaniu protestoval.
Väčšina fotografií z ulice vznikla v posledných piatich rokoch. Cítite, že sa stále umelecky vyvíjate?
Fotografujem od deviatich rokov. Keď som išiel do školy v prírode, dostal do rúk malý fotoaparát Kodak Brownie. Prvý film sa vydaril, potom to šlo postupne ďalej. Vyvolával som si čiernobiele filmy a fotografie sám v mojej tmavej komore, následne som ich lepil v kúpeľni na obkladačky a tak sušil. Počas niekoľkých dní som postupne niektoré vyraďoval, pretože sa mi prestali páčiť. Vtedy sa človek vyvíja, keď je voči sebe kritický. Niektoré zábery, ktoré ma oslovili v momente, keď som sa rozhodol fotografovať, sa ukázali, že neboli až také fantastické, ako sa mi javili predtým. Fotograf potrebuje veľa fotografovať a byť voči sebe kritický, navštevovať veľa výstav, sledovať fotografickú literatúru, komunikovať s inými fotografmi o fotografii. A nesmie sa urážať, keď niekto vyjadrí svoj svoj názor na jeho fotografiu.
Do akej miery vstupujete do úpravy fotografie?
Fotografie nie sú v počítači výrazne manipulované. Výrez, doostrenie, kontrast, vinetácia..., to áno, ale všetko s mierou.
Ani abstraktné fotografie neupravujete?
Ani tieto fotografie neboli vytvorené softvérovou manipuláciou, všetko sú originály i keď som vybral len výrez z pôvodnej veľkosti záberu. Reálne fotografie deformovaných karosérií áut a toho, čo sa v nich odrážalo.
Jánošíkove dní v Terchovej budú. Aj v tomto roku však výrazne oklieštené Čítajte Na prvý pohľad to vyzerá ako výtvarné dielo plné farieb.
Máte pravdu, námety som hľadal na vrakovisku, v servisoch, autá po búračkách. V týchto abstrakciách môže niekto vidieť kolibríka, bábiku, páva, raketu alebo napríklad starenu. Alebo objaví niečo iné, čo som tam ja nevidel.
Ako teda konkrétne vznikali abstraktné fotografie, ktoré vystavujete?
Pohyboval som sa okolo vrakov a sledoval som, ako sa mení odraz na karosériách. Fotoaparát som mal pri oku a hľadal som nejaký zaujímavý obraz v tom odraze. Veľa urobí slnko, pretože vtedy sú kontrasty väčšie. Napríklad na žlto sa v obraze odrazil pracovník autoservisu v žltej kombinéze. Aj keď sa to nezdá, všetko je to realita, časť celku. Nemanipulujem túto fotografiu. Realita života je taká, aká je. Prečo by som ju mal deformovať? Z reality sa snažím vytiahnuť to, čo je síce abstraktné, ale pritom to zaujme pozornosť diváka, núti ho o fotografii rozmýšlať, pochopiť ju. Tu vyhráva často predstavivosť diváka, ktorej niekedy pomáham mojim názvom fotografie.
