ŽILINA. V prípade Mareka Adamova, ktorý je vedúcou osobnosťou žilinskej nezávislej kultúrnej scény, sme si už zvykli, že život i prácu berie ako dobrodružstvo.
Keď pandémia pozatvárala kultúrne inštitúcie, šéf Stanice Žilina-Záriečie a Novej synagógy nechcel doma pasívne čakať na lepšie časy. Povedal si, že sadne na bicykel a navštívi väčšinu nezávislých kultúrnych centier. A čo si vymyslel, to aj s ľahkosťou uskutočnil.
V priebehu mája za tridsať dní obehol 50 kultúrnych uzlov v 36 mestách a dedinách po celom Slovensku a na bicykli našliapal 1 800 kilometrov. Stretol stovky jemu podobných ľudí, ktorí svoju energiu venujú budovaniu kultúrnej scény častokrát v odľahlých kútoch Slovenska.
Svoju púť vnímal ako dobre načasovanú dovolenku, ale aj priestor na utuženie vzťahov s kolegami a upozornenie na problémy neštátnej kultúrnej scény. Dojmy a postrehy zo svojej CykloKulTúry písal denne do blogov. Výsledkom je správa o stave nezávislej kultúry na Slovensku.
Ako prvému vám napadlo nakresliť cyklomapu nezávislých kultúrnych centier. Čo všetko sa dá tak označiť?
Sú to inštitúcie s vlastným priestorom, ktoré robia multižánrový program. Niektoré majú pár štvorcových metrov a nula zamestnancov, iné sú mamutie centrá ako Nová Cvernovka, kde do práce chodí dvesto ľudí. Sú to miesta, kde sa ľudia stretávajú. Nenavštevoval som súkromné galérie, nenavštevoval som hudobné kluby. Na dedinách sa dá za kultúrne centrum považovať už aj organizovanie tvorivých pobytov, po ktorých niečo v dedine zostane. V Bratislave, Košiciach, ale aj v Žiline sú nároky na kultúrne centrum omnoho vyššie.
Nebol to príliš ambiciózny plán obehnúť skoro všetky kultúrne centrá?
Ani nie. V novembri som si hodil do mapy všetky miesta a zistil som, že medzi najvzdialenejšími bodmi, ktoré chcem prejsť, je niečo vyše sto kilometrov. Neobával som sa ani o svoju kondíciu. Cesta sa dala vždy skrátiť, niekedy v prípade dažďa som si to musel aj strihnúť kratšou cestou. Odísť z domu na mesiac už tiež nie je problém, pretože deti už nie sú najmenšie. Keď to bolo v niečom náročné, tak v rozprávaní sa s ľuďmi. Mesiac diskutovať večer čo večer. Toto bolo zrejme to najťažšie.
Pendlujú medzi Švajčiarskom a Slovenskom. Do zámku v Kunerade nalievajú svoje úspory Čítajte Spoznali ste mnohých ľudí. Prekvapili vás v niečom názory ľudí, ktorí prinášajú do regiónov kultúru?
Bol to rýchlokurz spoznávania. Spoznať ich do hĺbky by znamenalo zostať všade aspoň týždeň. Je tiež iné navštíviť ich v postpandemickej situácii, keď som centrá zastihol prázdne, alebo len rozbiehajúce sa. Mali sme viac času sa rozprávať o súkromných témach, čo bola aj obojsmerná psychoterapia.
