Poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Juraj Blanár zo Žiliny sa rozhodol pomôcť rodine v sociálnej núdzi alebo niekomu, kto z humánnych dôvodov potrebuje pomoc. Na nezištný projekt vyčlenil sponzorských 50 000 Sk. Počas desiatich týždňov sme uverejňovali životné príbehy ľudí, ktoré vám teraz pripomíname v skrátenej verzii. Dnes poslednykrát prinášame stručný zoznam rodín, ktorých osud vás najviac zaujal.
Aj váš hlas rozhodne, kde poputuje 50 000 korún od poslanca Juraja Blanára.
Osudy ľudí sú nevyspytateľné. Na niekoho sa slniečko usmieva celý život a predsa nie je spokojný. Iným osud uštedruje jednu ranu za druhou a oni sa len otrasú a hoci s ťarchou na pleciach, kráčajú ďalej, v ústrety ďalšej rane. Keď sa poslanec NR SR Juraj Blanár rozhodol pomôcť jednej rodine v núdzi, vedel, že jednorázová pomoc veľmi nepomôže. Išlo mu skôr o to, aby sa na základe ľudských príbehov začalo viac hovoriť o ľuďoch v sociálnej núdzi, ktorí sa v nej ocitli bez vlastného pričinenia. Dnes vám ich v skratke pripomíname, aby ste aj vy mohli rozhodnúť o tom, kto pomoc Juraja Blanára najviac potrebuje. Stačí, ak doručíte vyplnený kupón do našej redakcie do piatku 24. júna 2005. Troch z vás vyžrebujeme a odmeníme izbovým kvetom v hodnote 500 Sk. V budúcom čísle vám prinesieme príbeh víťaznej rodiny.
Príbeh č. 1
Ľubka Gápová z Varína
Keď mala Ľubka päť rokov, náhle jej zomrela mamička. Chýba jej dodnes. Po dvadsiatke sa zoznámila so Štefanom a zdalo sa, že sa všetko obracia k lepšiemu. Narodila sa im dcérka Lucia, o tri roky neskôr syn Jakubko. Za úspory si kúpili malý domček, ďalšie peniaze si požičali a s chuťou sa pustili do opráv. "Jedného dňa išiel Štefan na ľahkej motorke kúpiť škridle. Už sa nevrátil. Na ceste ho zrazil Nemec s ťažkým motocyklom," spomína na ten hrozný deň Ľubka. Vtedy zistila, koľko má okolo seba dobrých ľudí. "Chcela by som pomôcť aj iným," hovorí. A na domčeku treba prerobiť strechu.
Príbeh č. 2
René a Stanislava Svrčkovci zo Žiliny
Jessica a Reňuška Svrčkové sú rozkošné malé slečny. Čulé a zdravé, až na jednu vec. Reňuškina tvárička púta pozornosť ľudí veľkým tmavým kožným znamienkom, ktoré jej pokrýva široké okolie ľavého očka. "Ťažko jej viem vysvetliť, prečo ju deti na pieskovisku odstrkujú," hovorí mama Stanislava. Aj s manželom vedia, že Reňuške sa dá chirurgicky pomôcť a pre svoje malé dievčatko sú ochotní urobiť všetko. Už kontaktovali kliniky plastickej chirurgie v Čechách i Rakúsku. Zákrok je finančne náročný a môže sa uskutočniť najskôr o rok. "Nevzdáme sa. Nikdy!"
Príbeh č. 3
Katarína Hudeková z Lopušných Pažití
Kedysi sa ako mladá vydala za nesprávneho muža. Zažila viac zlého ako dobrého. Dnes je rozvedená a so 14-ročným synom Ivkom a 10-ročnou Veronikou žijú v starom rodinnom domčeku, na ktorý sa jej podarilo našetriť, a ktorý súrne potrebuje rozsiahlu opravu. "Keď sme sem prišli, nepoznali sme tu nikoho. Som vyučená strojárka, neviem však zohnať takú prácu, aby som popoludní mohla byť s deťmi. Veronika má od narodenia slabé srdiečko," hovorí Katarína. Páčila by sa jej aj práca opatrovateľky. V obloku majú dreveného slona. Vraj nosí šťastie.
Príbeh č. 4
Marta Masiariková zo Štiavnika
Vydatá a predsa ako slobodná. Navyše sedem detí. Pre veľké dlžoby na nájomnom, preto museli odísť z jednoizbového bytu v Bytči a presťahovať sa do podnájmu v Štiavniku. Domček má tiež len jednu izbu, kuchyňu a kúpeľňu. Žije z materského a rodinných prídavkov. Muž jej nedá ani korunu. Občas jej síce hodí pár stoviek, ale zje všetko čo vidí. "Deťom potrebujem dať jesť a obliecť ich. Modlím sa, aby všetky naraz neochoreli," hovorí so slzami v očiach Marta. Dvaapolročného Romanka čaká operácia nošteka. "Nechceme veľa, len žiť ako ľudia," vzdychne ticho.
Príbeh č. 5
Agáta Juhásová z Kamenného Mostu
Na južnom Slovensku, neďaleko od Štúrova žijú naši hrdinovia piateho príbehu. Mamka Agáta so svojim troma krásnymi deťmi, dcérami Karolínou a Kornéliou a synom Karolom. Agáta, nositeľka ocenenia Cena života, ktorú jej udelili, keď svojmu synovi darovala obličku. "Veľakrát to vyzeralo tak, že sa nedožije rána. Keď som zistila, že som vhodný darca, neváhala som ani minútu," spomína mama Agáta. Žijú sami, otec ich opustil, keď prišla z nemocnice s Karolom. "Srdce mi ide puknúť, že môžem dať mojim deťom iba minimum. Ich životná púť je cesta do školy, domov a do kostola," dodáva na záver.
Príbeh č. 6
Zuzana Neupauerová zo Žiliny
Náhle a bez rozlúčky opustil svoju rodinu otec Emil. Ostala vdova Zuzana s dvojičkami Michalom a Otom. Sú sami už dva roky. Zuzana prišla aj o prácu. Žije síce v krásnom dome, ktorý dvojičkám zanechal otec a borí sa s veľkými finančnými problémami. "Musím splácať úver. Okrem toho inkaso, deťom lístky na autobus, obedy. Čo som mohla, to som už predala. Na dome je záložné právo," vzdychá ťažko Zuzana Neupauerová. V Žiline takmer nikoho nepozná, o slušnú prácu nevie zavadiť. "Všetci sa vieme uskromniť. Chlapcom však najviac chýba otec, toho im nijako nedokážem nahradiť."
Príbeh č. 7
Lucia Voštenáková z Rudinky
Lucinka je vysnívané dieťa manželov Voštenákovcov. Aj keď sa niekde niečo pokazilo, majú z nej obrovskú radosť. Pri ťažkom pôrode dievčatku zakrvácalo motorické centrum, a tak sa teraz musí každý pohyb pracne učiť. Zdravé deti to majú vrodené. "Lucka má štyri roky, kreslí, učí sa básničky, pozná celú abecedu, učí sa čítať. A veľmi chce chodiť," vyjadrila prianie svojej dcérky Lenka Voštenáková. Veľkou nádejou pre celú rodinu je aslan liečba, ktorú praktizuje lekárka Eva Augustínová v Egypte. Už raz ju absolvovali a zabrala. Potrebovali by tam však ísť ešte aspoň raz.
Príbeh č. 8
Jana Kolibáčová zo Žiliny
Jana Kolibáčová je slobodná mamička. Deti sú už veľké, ale dvojičky Katarína a Tomáš stále potrebujú mamkinu pomoc. "Bývali sme u mamy v Trnovom, ale nechcela som jej s deťmi v malom domčeku zaberať miesto," ťažká si Jana Kolibáčová. S druhom i s dvojičkami bývajú v malom byte na Hájiku. Pracovala ako upratovačka v jednom supermarkete. Aj so svojim priateľom. Obaja však prišli naraz o prácu a pretĺkajú sa z jeho sociálnej dávky. Katarína musela nechať štúdium na odevnej priemyslovke v Púchove, Tomáš chodí do školy v Žiline. "Najviac zo všetkého potrebujem prácu," tvrdí Jana Kolibáčová.
Príbeh č. 9
Emília Černobiľová z Poluvsia
Keď sa Emílii Černobiľovej z Poluvsia pred 35 rokmi narodil syn Mirko, dávali mu maximálne 3 roky života. Odvtedy sa od neho prakticky nepohla. Sama je invalidná a zobrali jej príspevok za Mirkovo opatrovanie. Vraj chorý nemôže opatrovať chorého. Na vozík, ktorý by vyhovoval Mirkovým potrebám, čakajú už niekoľko rokov. Najviac sa bojí toho, kto sa postará o jej syna, keď tu už ona nebude. "Keď bol malý, do ústavu som ho nedala, teraz je už zvyknutý doma. Skúšala som to pre istotu vybaviť, ale povedali, že im to musím oznámiť dva mesiace dopredu," trápi sa obetavá matka.
Príbeh č. 10
Peťka Cingelová zo Žiliny
Mozgová obrna skomplikovala život Peťky Cingelovej už pri narodení. Má oslabenú pravú časť tela a takmer nevidí. A k tomu neláska vlastnej matky. Tú však Peťka našla u starkej Amálie. V septembri nude mať 23 rokov a starká s ockom pre ňu predstavujú celý svet. "S manželom sme Peťku naučili čítať normálne písmo. A mama jej zničila televíznu lupu. Jediný prostriedok, ktorý jej umožňoval kontakt so svetom," zalesknú sa slzy v očiach starkej Amálie. Objíme vnučku, ktorú vychovala ako vlastné dieťa. "Nejaké korunky by sme investovali aj do prestavby kúpeľne, už tak veľmi nevládzem," dodá tíško.
